JEMNÝ PRÍBEH
O ROZPRÁVANÍ
PRÍBEHU O LÁSKE
Je to nesplnená túžba, čo privádza človeka do šialenstva?
(Myslel som na Schumana, ale aj na seba.)
LUDWIG WITTGENSTEIN
Mená zmeníme, aby sa nikto nehneval. Priateľ, ktorý nám vyrozprával tento príbeh a ktorého meno skrátime iba na prvé písmeno zmeneného mena, už prakticky nie je medzi živými, a ani vtedy, keď nám tento príbeh rozprával, nebol už prakticky medzi živými, bol už iba so sebou, pre seba a pre príbeh. Hovoril dlho a rozvláčne, zatiaľ čo my sme sa museli premáhať a znovu a znovu sústreďovať, aby nám neunikal zmysel jeho slov, lebo výklad samotného príbehu často prerušoval opakovaným vysvetľovaním a prepiatym zdôrazňovaním faktu, že má pocit, akoby sa mu rozpadávala myseľ, akoby mal v mozgu popukaný mramor, kričal Drobné úlomky, tie drobné ostré hrozné úlomky mi narážajú do lebky, kričal Trpím pri každom pohybe hlavy, a preto ňou už nikdy nechcem pohnúť, a vskutku stál po celý čas meravo, s hlavou mierne naklonenou k pravému plecu. Priateľ sa volal D a príbeh nám vyrozprával iba preto, lebo nás pokladal za svoju milenku Andreu, v čom sme ho utvrdzovali rôznymi lichôtkami, nežnými dotykmi a napokon, keď vysvitlo, ako veľmi mu už treba, aj niekoľkými spoločnými chvíľami, plnými slastných výkrikov.
Príbeh sa začal odohrávať v jednej z miestností zámockého múzea, kdesi uprostred nízkych kopcov na okolí Pozby. D prišiel do dediny ukonaný dlhou pešou túrou a v krčme si dal pár pív, preštudoval mapu ešte pozornejšie ako inokedy, a potom vyrazil na zámok. Andrea pracovala v tamojšom múzeu ako sprievodkyňa. Chceli sa stretnúť, stráviť spolu víkend, milovať sa a listovať v knihách, ktoré so sebou D priniesol a o ktorých vtedy veľa premýšľal, pričom dúfal, že o nich bude veľa premýšľať aj Andrea, lebo si predsavzal urobiť z nej osobu schopnú komunikovať hoci aj o transcendentálnom výklade pojmu priestoru.
Aj my sme poznali Andreu. Bolo to dávno predtým, než sa odohral príbeh, ktorý nám pomaly a s takou námahou, digresiami a zložitými doplňujúcimi poznámkami rozpovedal D, stojaci pred nami s hlavou mierne naklonenou k pravému plecu. Andrea bola seriózna baba. V živote mala len dvoch milencov. Prvý bol Jerguš Čobogaj a druhý potom D. Čiže žiadne flirty, nijaké vysedúvanie po baroch a beznádejne preplnených pivárňach, nijaké vytrtkávanie po intrákoch so švihnutými karatistami. Raz sa zaľúbila do D a odvtedy bola už iba jeho. D predpokladal, že je to tak vďaka jeho mäsitým zmyselným perám, ale my sa domnievame, že to bolo skôr pre hĺbku a zároveň priezračnosť jeho myšlienok. D bol intelektuál. Rozpad mysle postihuje intelektuálov oveľa častejšie než napríklad majiteľov hotelov či dlhonohé modelky, a tak sa nazdávame, že svedčí o určitej úrovni.
D sa od brány zámku vybral chodníkom ku dverám, za ktorými naďabil na drevenú lavicu. Tam si sadol a čakal na svoju lásku Andreu. Zvedavo sa okolo seba obzeral, no nič neupútalo jeho pozornosť, a preto nemôžeme ani my teraz, takto, v úlohe rozprávača, upozorňovať na rozličné detaily. Povieme len, že nábytku bolo toľko, až sa nedostávalo pľacu pre svetlo, hoci slnko už vystúpilo vysoko nad obzor, ale, slovom, nesmieme sa týmto miestom príliš zaoberať, lebo by sme znezreteľnili dejovú líniu, veď príbeh, ktorý nám D rozpovedal, sa nezačal odohrávať v tejto miestnosti. Chvíľu sa nedialo nič, a potom sa dvere v jednom z kútov izby otvorili a vstúpila žena s tmavými vlasmi, úzkymi perami a očami, ktoré pripomínali - celkom banálne - noc a v tej noci ešte sprievod so strašidelnými maskami a tisícom lampiónov s pestrofarebnými priesvitnými tienidlami, žena mala štíhle ramená a drobné prsia, rysovali sa pod blúzkou nejasne, málo nástojčivo. D pocítil, že stráca pôdu pod nohami. Pozorne si prezeral neznámu ženu a zamarilo sa mu, že jej črty sú zvýraznené čiernym tušom. Ale to už pristúpila tesne k nemu, naklonila sa k jeho lonu a začala ho masturbovať cez hrubú látku nohavíc, zatiaľ čo D kŕčovito zvieral operadla lavice a neustále opakoval Kde je Andrea? Kde je Andrea? a žena opakovala Zabudni na Andreu, zabudni na Andreu, a pokračovala v prudkých pohyboch, až D-ovi na lavici začali vyliezať oči z jamôk.
Keď D vo svojom rozprávaní dospel až potiaľto, vytvorila sa mu v hornej časti nohavíc medzi nohami mokrá škvrna. Celkom primitívne sme v tom videli kusisko erotiky.
Žena kráčala pred D-om a on šiel za ňou ako ovečka, omámený, podriadený, nasledoval by ju kamkoľvek, lebo od chvíle, keď vstal z drevenej lavice, bol to už iný človek, taká akási ruina bez vlastnej vôle, pretože to, čo pociťoval a pokladal za prejav svojho chcenia, bol diktát diablice, ktorá kráčala pred ním, zatiaľ čo on šiel za ňou ako omámený, očakávajúc samotný kraj sveta. Ocitli sa na chodbe s dlhým radom oblokov, ktorými vnikali na huňatý koberec iskrivé zrnká prachu. D udržiaval konverzáciu. Hovoril o iskrivých zrnkách prachu, aj o úvahách nad tým, kde sa vzala žena, čo mu dokázala tak náhle a tak prakticky učariť. Niekedy prehodil aj čosi o Andrei a zasa o zrnkách prachu, a tiež o knihách, ktoré priniesol, ale žena ako keby ho ani nepočúvala. Je pravda, že D rozprávanie často prerušoval opakovaným vysvetľovaním a prepiatym zdôrazňovaním faktu, že sa mu tam na tej drevenej lavici začala rozpadávať myseľ, čo mohlo v žene vyvolať dojem, že jeho rečiam už netreba venovať pozornosť.
Vošli do miestnosti, v ktorej sa začal odohrávať príbeh. Žena ukázala na nenápadný obraz na protiľahlej stene a vysvetlila, že prišla z toho diela, a dodala ešte, že ho namaľoval insitný maliar Kolosouček, človek s ohromnou imagináciou, človek, ktorému farby striekajú priam z končekov prstov, gigant umenia, gigant všetkého, na čo je potrebný gigantizmus. Obraz znázorňoval lesnú reštauráciu Berek a polorozpadnutý plot okolo nej a množstvo podgurážených hostí na žltých, červených, zelených i hnedých skladacích stoličkách, a stoly z úzkych latiek pooblievaných pivom a liehovinami, a obraz znázorňoval ešte nevzhľadnú búdu, v ktorej bolo skrze odchýlené okno vidno ligotavý výčapný pult a za ním prázdne biele miesto a stopy od pultu a stade až do popredia a posledná stúpaj bola mimo plátna na ráme obrazu. Pre niekoho nevšedná vec. Výčapníčka stála vedľa D-a a upozorňovala ho na ľavý okraj rámu, cez ktorý plátno pretŕčalo a vo forme leporela sa rozkladalo stále ďalej a ďalej, plazilo sa a rozširovalo sa po celej stene, až napokon stenu pohltilo a samo sa ňou stalo a pokračovalo vo svojom rozmachu, v kúte miestnosti zabočilo a stávalo sa kontinuálne ďalšou stenou, a už to tam šumelo lesom a hučalo podnapitou vravou a básňami, čo ich proklamoval šialený poeta, ktorého opustila milenka a ktorý tu teraz celému osadenstvu reštaurácie predniesol svoj srďcervúci závet a nato sa preklal nožom uchmatnutým z plechového pultíka ďrevenice, kde boli na predaj pečené ryby a párky v rožkoch, a majiteľ reštaurácie dal jeho mŕtvolu hodiť do rieky a nikto si nič nevšimol a poetova bývalá milenka sa šťastne, zvonivo rozosmiala a privinula sa majiteľovi reštaurácie na širokú hruď, a ďalej sa odrazu D-ovi zniesla do vlasov a na plecia spŕška lístia a pozrel hore a videl, že i strop je už súčasťou obrazu. D prudko zaprotestoval, argumentujúc, že sú to sprostosti a že v tom cíti plagiát Borgesa a Pankovčína a Rankova, ale hlavne toho kokota Ballu, a zároveň si uvedomil, že sa oňho pokúša postmoderna a že sa mu hlava krúti. Žena si protesty nevšímala a viedla svoj úlovok lesom do ďalších a ďalších obrazov insitného maliara, ktoré veďno vytvárali vnútorne celistvý svet, plný hneď zádumčivosti a hneď zasa posvätnej piety a hneď zasa náhlej veselosti a radosti a hneď zasa figliarstva či roztopaše. Dvojica si poď kažďým kríkom paráďne zasúložila. Okále ďiablice horeli rozkošou a vášňou. Bola to ďivá, nenásytná a náruživá žena. D takú nikdy predtým v nijakom zmysle nepoznal. V porovnaní s ňou mu Andrea prichodila vzrušujúca ako hyďinová paštéta. Tmavovlasá divožienka prezradila D-ovi v menej exponovaných okamihoch všeličo o sebe a o spôsobe, akým umelec Kolosouček pristupuje k tvorbe. Je to vec akéhosi ošiaľu a posadnutosti, rozumieš, šepkala diablica a bozkávala D-ove mäsité pery, ten chlap je brutálny, štetcom bodá do plátna, priam akoby sa miloval s neviestkou na dlažbe chrámu a, vieš, šepkala diablica, vkladajúc prsnú bradavku medzi palec a ukazovák D-ovej ruky, mierne ohnutej v lakti a pritisnutej k pevnej hrudi, vieš, aj keď väčšinou machlí pičoviny, je geniálny, a je to rozkoš, rozkoš bohovská, byt pod jeho štetcom, chápeš, byť z toho štetca. D cítil, ako ho tá žena čoraz väčšmi opantáva, ako v ňom zabíja spomienky na Andreu, na vecné rozhovory o dvojizbovom byte v paneláku, o zamestnaní, konkrétne o vynikajúcom mieste v súkromnom vydavateľstve, a cítil, ako sú tieto spomienky vytesňované libertínskymi prasačinkami.
Ľudia, ktorých pri potulkách obrazmi stretávali, boli bez výnimky prosté prírodné živočíchy, roľníci so žilnatými zápästiami a tvárami, načrtnutými niekoľkými zručnými ťahmi štetca. Farby žiarili napospol ostro až drzo. V D-ovi rástla prudká láska k divej žene z obrazu. Toto náhle precitnutie do nového vzťahu ho ohúrilo, pretože dovtedy bol presvedčený, že všetky jeho sympatie patria na večné veky Andrei. Lež teraz sa mu videlo, že Andrea je suchá ratolesť.
D stál pred nami, tĺkol si zovretou päsťou do dlane a mrmlal Suchá ratolesť! Suchá ratolesť mi zacláňala výhľad na živý a zdravý svet, nevidel som nič naozaj pravé, skutočné, a mesiace utekali a život sa míňal nanajvýš iba mimochodom, v knižniciach... Tu sa D chytil za čelo a povedal Takto som to videl vtedy, pod magickým vplyvom diablice, domnieval som sa, že obyčajný život a obyčajné plány, čo sme mali s Andreou, boli len mámením času, toto mi, Andrea, musíš prepáčiť, odpusť mi, Andrea, obrátil sa napokon na nás a my sme mu odpustili a pohladkali sme ho po líci s chlácholivými poznámkami, na čo sa trochu upokojil a s hlavou mierne naklonenou k pravému plecu pokračoval v rozprávaní.
D bol vo svete obrazov každému podozrivý. Postavám sa videlo, ako keby ani nebol namaľovaný. Nedôverčivo sa ho dotýkali a s odporom prudko odťahovali ruky, keď sa ich prsty stretli s pokožkou, výskali a jačali a náhlili sa preč na spotvo-rených končatinách, ktoré boli k ich trupom popripájané tak neobratne, že síce mohli slúžiť ako podpery, lež v nijakom prípade sa nehodili na rýchle presuny. D si neraz všimol, ako sa napríklad rujné jelene pokúšajú zutekať z jeho blízkosti, no ich komické nôžky combáľajú sa k zemi temer úplne nepoužiteľne a jelene ochkajú od hrôzy a nie a nie uniknúť, lebo maliar Kolosouček mal predsa len isté slabiny, jasnejšie povedané, nevedel zobraziť pohyb, a všetko potom pôsobilo meravo a nedajbože sa pohnúť či rozbehnúť. Poznamenávame, že každý svet má svoje chyby. Dúfame, že táto poznámka nepriláka pozornosť filozofov. Svet tohto umelca bol meravý. Kolosouček bol teda svojím spôsobom metafyzik. Vyšiel si na breh rieky, pripravil náčinie a o chviľu už na plátne meravelo všetko, čo mal na dohľad. Niekedy zapracovala jeho povestná fantázia a vtedy vmontúval do krajiniek krásne tancujúce devy a nahých mládencov, svižných faunov s ovčiarskymi psami. S týmito mládencami sa potom D zvykol opíjať a zápalisto diskutovať.
A utekali roky.
Jedného dňa maliar Kolosouček zošalel. Jeho diela totiž nešli príliš na odbyt, nečudo, toto je ignorantský kraj, slovom, tvorca bol nútený zamestnať sa na miestnom gymnáziu a vyučovať občiansku náuku, lenže on - umelec a voľnomyšlienkar a veru aj pôžitkár - nezniesol každodenný vzrušujúci pohľad na temer neodeté mladé dievčatá, ktoré počas hodín telesnej výchovy pobehovali po škvarovej dráhe. Námet jeho obrazov sa radikálne zmenil a pod umelcovým štetcom sa rodila pornografia. V takomto novom prostredí sa vzťahy medzi D-om a divožienkou zhoršili. Divožienka sa skurvila a D sa dal na benzedrín. Bezcieľne sa potuloval po obrazoch a všade nachádzal skazu a morálny úpadok. To, čo ho predtým vzrušovalo a nadchýnalo, prichodilo mu teraz odporné a nízke. Rozum sa mu pomútil. Stal sa nočným strážnikom v autobazáre.
Obraz Noc vartášova bol jedným z posledných diel maliara Kolosoučka. Autá tu vyzerajú ako mátohy v krvavočervených rubášoch. Medzi nimi pobehuje invalidný vlčiak, ktorý akoby neustále padal na papuľu. V malej nevykúrenej búdke vidíme D-a sedieť za stolom. Trasie sa zimou a píše denník. Namýšľa si, že píše ako Kurt Vonnegut. Nad auto-bazárom sa vznášajú príšerné mraky, tu i tam vypľujú rýchle blesky, na strechy okolitých rodinných domov klepoce dážď, voda sa valí do kanálov a celá scenéria je ožiarená svetlom šialenstva. Onedlho po dokončení tohto diela sa maliar Kolosouček obesil na povale gymnázia, a tým uštedril zázračnému svetu, ktorý stvoril, ťažký úder, pretože tento svet zrazu stratil perspektívy, prestal sa vyvíjať a rozrastať, svet práchnivel po kútoch pivníc, vznikali v ňom trhliny a žrali ho myši. Niektoré jeho fragmenty však obišli lepšie - ocitli sa v rukách milovníkov maliarovej tvorby, ktorí si večer čo večer sadajú so šálkou kávy v ruke pred tieto plátna, prezerajú si ich, hľadajúc ducha diela, a keď pohľad sklzne na holé mäso, vzniká slasť. Divožienka sa vrátila za pult v reštaurácii, majiteľ je za mrežami kvôli machináciám, poetova bývalá milenka roní slzy pod vŕbou, ponára ramená do rozbúrenej rieky a snaží sa nahmatať poetovu hruď, rozleptanú, rozožratú, navždy stratenú.
Jedného studeného dňa uprostred decembra našli zamestnanci zámockého múzea uzimeného a roztraseného D-a ležať na koberci v miestnosti, kde sa začal príbeh. D-ove dlhé vlasy boli pozliepané, špinavé, mastné. D páchol. Poctiví nálezcovia tohto stroskotanca chceli o všetkom upo-vedomiť jeho príbuzných, avšak nepodarilo sa im vypátrať ani jediného, a tak sa naostatok ocitol pri nás, veď bolo na prvý pohľad zrejmé, že nemá v hlave poriadok.
Teraz je leto, D sa pomaly a opatrne motká po záhrade, prihládza si dlaňou predpotopné modré sako, mierne, krotko sa usmieva. Je rád, že bude už naveky s Andreou. Nemáme to srdce povedať mu, že my nie sme jeho stratenou láskou, že Andrea odišla asi rok po tom, čo sa D záhadne stratil, odišla do Hadej doliny za Jergušom Čobogajom. Tam po niekoľkých rokoch umrela na extrémnu slovenskosť svojho muža.
Dnes máme slnečný deň. Udierame rytmicky palicou o smetiak. Spoza plota nás pozorujú deti, ktoré sa sem zatúlali cez park z pieskoviska, ale o chvíľu pribehne pani učiteľka, zo dve im vlepí, potom ešte zo dve, a povie im, nech nabudúce nepokukujú po slintajúcich, chytí deti za ruky a odvedie ich preč. Aha, už ide!
RODIČIA
Pohol sa vo mne, potom zmeravel a teraz sa už veľmi dlho nič neudialo. Je to takto lepšie? Každopádne mám pokoj, môžem si veci rozmyslieť. Jeho telo je osvetlené lúčom, čo preniká popod žalúzie a obaľuje ho do mäkkého puzdra, ktoré čiastočne pohlcuje i moje dlane, spočívajúce na úzkom, vôbec nie mužnom chrbte. Je vo mne a mám pocit, akoby jeho myšlienky boli mimo našej spoločnej samoty, ba aj mimo času, ktorý pokladám za takmer skutočný, hmatateľný - vlastne z času nieto kam uniknúť, on to však, zdá sa, dokáže, alebo túto schopnosť aspoň predstiera. Oči má zatvorené už dávno. Nie, nespí. Stojíme uprostred priestrannej a skoro prázdnej miestnosti, v dome na okraji záhrady, pri hlbokej preliačine, ktorá sa raz skracuje, inokedy zasa predlžuje, takže napríklad dnes nie je možné dovidieť na jej koniec, kde sa kedysi dvíhali ďalšie a ďalšie svahy s množstvom stavieb. Jeho hruď sa mi opiera o prsia, ale nevidí sa mi, že by to tak bolo kvôli rozkoši. Je slabý, musí sa opierať. Hlava mu niekedy klesá na moje plece, minútku tam spočinie – tvár zastretá vlasmi, na temene už rednúcimi - potom sa opäť pomaly zdvihne a znovu vidím zatvorené oči a viečka s tenkými žilkami. Spoza dverí počuť šramot. Dieťa. Hrá sa a len tak pre seba čosi neurčité ľapoce, teší sa vlastným zvukom. Bosými chodidlami vhuplo do mláky, rovno do mláky, počujem to. Isto sa ufúľa od hlavy po päty a nebude ho mať kto umyť. Zatým príde noc. Prídu tiene. Usadia sa na konároch. Keď našuchoria perie, budú väčšie ako dieťa, keď nenašucho-ria, bude to zlé znamenie, lebo im nie je zima a vtedy sú silné a nebezpečné - o tieňoch čosi viem.
Rukou postupne kížem dolu jeho chrbtom až k zadku a ukazovákom pomaličky vnikám do análneho otvoru. Je to odvážna misia: lubrikačného gélu tu niet. Tvár nejaví známky pohnutia, ale ja sa nazdávam, že teraz už-už otvorí oči. Mýlim sa. Nevnikla som príliš hlboko, bolo to viac-menej symbolické... Je nehybný. Jeho slabé a tenké ramená mi spočívajú na pleciach a prevísajú dozadu k lopatkám ako dve handry, nasiaknuté vlhčinou. Vyplazujem jazyk a končekom sa mu dotýkam pier.
Osvetlenie sa mení. Teraz je žltočervené. Miestnosť, kde stojíme, nieje celkom prázdna, dlážku prikrýva vrstva hliny a neďaleko jednej zo stien leží kniha v sivej či takmer čiernej, zdá sa - exkluzívnej väzbe. Dieťa škriabe na dvere. Nie sú síce zamknuté, no dieťa ešte nedočiahne na kľučku, a tak si nevie otvoriť. Asi sa vyberie do záhrady a bude tam nakúkať pod kríky a hľadať čosi súce pod nohy, kamene, drevá, kusy tehál, aby si tie predmety poukladalo na kopu, postavilo sa na ne a tak sa dostalo aspoň ku kľúčovej dierke, ktorou by uvidelo naše nahé, objímajúce sa telá. Som svojím spôsobom spokojná a šťastná. Som hrdá na to dieťa, ktoré dokáže vymyslieť spôsob, ako sa k nám dostať. Keď to však nedokáže, budem hrdá aj na jeho neúspešný pokus ako na niečo pozitívne, niečo, čo posúva jeho poznanie dopredu. Keď sa o nič nepokúsi, budem hrdá na jeho vzácne umenie odhaliť beznádejnosť pokusov. Usadí sa predo dvere a začne premýšľať o živote. Na hline leží kniha. Pozerám sa na tú knihu a jemu zatiaľ jazykom ohmatávam viečka, cítim, ako sa chvejú, a teraz - teraz sa oči musia otvoriť, neotvorili sa, pozerám sa na knihu a spomínam si, ako sme v nej svojho času listovali, pravda, neodvážili sme sa obracať stránky pridlho, lebo s každou stránkou pribúdalo chladu, tmy a únavy, zmocňoval sa nás spánok, nuž sme knihu zatvorili a teraz tam leží. Prv ako jedného dňa zatvoril oči, povedal, že uzrel moje telo a pribuchol dvere a podišiel bližšie a ja som stála pred oblokom ako pred zrkadlom a mlčala som, dívala sa pred seba a mlčala, povedal, že povedal Nemali sme ani len začať listovať, ani len začať, povedal, že skríkol Ani len začať!, ja som hlesla Potrebujem to, naozaj to potrebujem, zdá sa mi, že som to opakovala celé dni a týždne, stála som nehybne a ani raz som sa na neho nepozrela, povedal, že si pomyslel, že musí odísť a potom to urobiť, len čo konečne odíde, tak to urobí, lebo vie, ako veľmi ma otravuje a ako veľmi mi zavadzia, povedal, že to urobil, keď odišiel, spravil to dlhým nožom alebo káblom vysokého napätia, necítiac pri tom úľavu, Vo sne niet úľavy, povedal, a keď sa zobudíš, niet úľavy, lebo ti neostal už ani sen, zobudil si sa, ale úľavy niet.
Potom som videla slnko. Bolo bližšie ako stromy a kríky v záhrade. Záclony som sa nedotkla. Vnikol do mňa. Pohol sa vo mne. Zatým zmeravel. Pohládzam ho po tvári a cítim jeho prirodzenie hlboko vo mne, vánok pohybuje záclonami a farby neustále sa meniaceho svetla mi prinášajú uspokojenie, nechýba veľa a naplnila by ma rozkoš, chýba vlastne iba to, aby otvoril oči a aby sa naše pohľady stretli... Ale jeho myšlienky sú mimo našej spoločnej samoty. Spoločná samota ho desí. Bojí sa každej konkrétnej skutočnosti, bojí sa dokonca rozochvenej ľahkosti viet a slov a už aj krehkých zvukov ticha. Keby som teraz rozložila čas na jednotlivé krátke okamihy, pozorovala tieto úseky a videla ich bezvýznamnosť a nezmyselnosť, pocit šťastia - alebo pocit uspokojenia - je ľahostajné, ako to nazvem - by sa stratil, vyšiel by nazmar pod drobnohľadom... Ostávalo by mi už iba privrieť oči a potom by sme stáli v objatí ako slepci. Zatvoril oči preto?
Čosi tupo buchlo. Dieťa znovu škriabe na dvere. Predsa pokus! Po chvíli sa dvere odchyľujú a už to vchádza dnu. Najprv sa to zastaví na prahu, akoby váhavo, akoby ustráchané, lebo určitú úlohu naozaj zohráva strach, podstatnejšiu však zvedavosť a túžba vidieť čosi nové a, samozrejme, vidieť to poriadne, pekne zblízka.
Zrazu sa pohol.
Pocítila som bezhraničné nadšenie. Dovtedy ochabnuté ramená ma pevnejšie zovreli okolo krku, bedrá sa pritisli k mojim a jeho úd spôsobil v mojom vnútri zmätok a ja som priam úzkostlivo sledovala jeho tvár, vpíjala som sa pohľadom do jeho očí, ktoré sa prudko otvorili. Kričal. Nepozeral na mňa, všetku pozornosť sústredil na to, čo sa nenáhlivými, opatrnými, drobnými krôčikmi približovalo ku knihe. Malo to na tvári detský, myslím nevinný, azda trošku prázdny, trošku nechápavý úsmev. Vzalo ju do rúk. Celú ju prelistovalo. Stále kričal, zatiaľ čo ja som ho mocne objímala a pokrývala celé jeho telo bozkami, každú vrásku, každú prehlbujúcu sa a predlžujúcu sa jazvu na pred chvíľou ešte mladých údoch, meravými prstami som sa dotýkala visiacich vačkov zbytočnej kože, a sily nás opúšťali. Položilo to knihu a odišlo to do záhrady ku slnku a hrám. Dvere ostali otvorené. V našej hline boli zvečnené detské stopy.
PO ROKOCH
Combáľ skákal, bežal širokým schodiskom, žiadalo sa mu čo najskôr stretnúť spolužiakov a spolužiačky, čo sa s nimi bol pred pätnástimi rokmi pri bráne gymnázia rozžehnal, práve toho gymnázia, po ktorého schodisku teraz skáče a beží náhodou priamo v ústrety akejsi žene, prichádzajúcej spoza ohybu chodby. Ani hnúť! Stoj! zvolal Combáľ, takto zostaň, ako si, s rukou mierne ohnutou v lakti a vysunutou pred ostatok tela a s prstami naširoko roztiahnutými a veľmi napätými, táák, podišiel k nej zadychčaný a dal sa jej presnými, nacvičenými pohybmi otáčať a nastavovať tvár, aby sa dívala pod určitým uhlom kamsi do neznáma oblokom nad ich hlavami. Takto stoj, prikazoval jej znovu a znovu. Potom poodstúpil až k vysokým svetložltým dreveným dverám jednej z tried, oprel sa o ne a odtiaľ sa na ženu zadíval. Nie, nie, mrmlal si v nasledujúcom okamihu, nie, toto bude omyl, len nepokračovať, nesiliť túto vec, nevyvodzovať žiadne závery z bezvýznamného lapsusu, prepáčte, pani, povedal nahlas, pomýlil som sa, veď ste vy nie tá pravá! A za koho, opýtala sa, zotrvávajúc v meravej póze, ste ma to vlastne? Ale on neodvetil. Zošuchol sa popri dverách na dlážku a schoval si tvár do dlani. Aký typický pohyb! Aký zvyčajný koniec snažení! Zdalo sa, že zaspáva, ubitý neúspechom. Žena po špičkách privandrovala bližšie, naklonila sa nad neho a zrazu ju len premohlo dojatie - ani sama nevedela prečo - do očú sa jej vtisli slzy, odvrátila sa, poplakala si a odišla.
Schodiskom sa začali trúsiť ľudia, bolo ich čoraz viac. V takú neskorú nočnú hodinu to nebýva pravidlom. A konečne zasa spolu! znel do ticha bujarý pokrik príchodzích, v ktorom nechýbala akási osudová rozhodnosť, predzvesť čohosi nezvratného; dubasili a krbáľali sa priestorom, oddávajúc sa miestami chvíľkovým rozkošiam, nechýbala tu spontánna uvoľnenosť a, povedzme, ľahkosť. Combáľ sa postavil a pribehol k jednej zo šantiacich postáv. Prestaň, nehýb sa, alebo áno, toto si daj takto a tamto zasa takto a takto, skríkol a priklincoval ju ku stene a k opodiaľ stojacej skrini pohľadom ani skoba. Trochu vyššie tú posratú paprču, tesári tela! chcelo sa mu ešte zvolať, ale náhle ochladol, nadšenie vyprchalo. So smutným vzdychom sa oprel o podobločnicu. Po čiernej oblohe plávali mútne hviezdy. Cvrčky si robili svoje. Nie, nie, vieš čo, nechaj to tak, ľúbezná, uľútilo sa mu priklincovanej. Nie je to ono? nechápala. Ty nie si ona, zjojkol, akoby mu bolo dušu prigniavilo.
Keď vošli do triedy, zistili, že ich tam už očakáva bielovlasý staručký profesor. Combáľ sa usadil celkom dozadu. Schoval sa za vešiak. Na parketách uzrel pohľadnicu. Zodvihol ju a so záujmom skúmal dvojicu krásnych labutí, ako sa k sebe túlia na jazere, pokrytom obrovskými zelenými listami. Usiloval sa pochopiť zmysel okamihu. Porovnával labute so svojou predstavou o bytí. Chcel vstúpiť pod povrch javov, chcel preniknúť za javy, takpovediac. Nepochodil.
Všimol si, že spolužiaci už nie sú najmladší, v každom prípade to nie je to, čo bývalo. Jediné, čo na nich s istotou spoznával, boli oči. To sa týkalo aj profesora. Ani jeho oči sa príliš nezmenili, ostali také, aké ich videla redaktorka krajského denníka, keď svojho času napísala, že mu v jednom oku svietia kalkulácie s možnosťami, v druhom argumenty a v oboch dovedna snaha pomôcť. Profesor sa zrazu rozkašľal, chrlil krv a malé čierne chrobáky, zachytával to všetko do vreckovky a zároveň pomaly listoval v prastarej triednej knihe. Jeho úsmev bol potmehúdsky. Jeden zo spolužiakov, istý Antalík, pristúpil k predtým priklincovanej a povedal:
- Ako je možné, počúvajte, že sa C. vôbec nezmenil? Combáľ na sebe pocítil jeho prenikavý pohľad. Hlboko pod hrudnou kosťou ho zašpelo. Celá trieda sa obrátila smerom k vešiaku. Vešiak pohotovo uskočil. Bežme sa pozrieť, zvolala trieda. Vstala s námahou, nebola zvyknutá vstávať, približovala sa pomaly, vŕzgajúc parketami. Combáľ si s prekvapením uvedomil, aký je to kolos. Na čele triedy sa šuchtal profesor. Naľavo od Combáľa, ani nie pol metra od jeho citlivej a ekzémom poznačenej pokožky, ostala trieda stáť. C., ty si sa nezmenil, začal starček. Prešli predsa roky, ak dobre počítam, počítal starček. Čas zákonite zanecháva stopy. Nivočí, mrzačí organizmy, až by sa z toho človeku chcelo dáviť, kurva. Nie? Trieda prikývla. Vtedy Combáľ objal kolená jednej zo spolužiačok a zaprosil:
- Nehýb sa, nehýb sa, preboha, teraz, veď teraz... teraz je to už takmer, takmer... Len hlavu keby si ešte trochu nabok a oči stípkom a nehovoriť a ruky ešte takto doširoka!
Vyskočil a číhavo obchádzal okolo nehybnej ženy, lež potom sa v ňom opäť čosi zlomilo, zrútilo, ostal ako bez duše, zatackal sa, sadol si a spomedzi pier sa mu vydralo nie... Nie ako rezignácia, ako biafra nádeje. Trieda sa priblížila natolko, že bolo cítiť jej páchnuci dych. Ako je to možné? vyštekla. Čas sú udalosti - také je to jednoduché, začal opatrne Combáľ. Načo filozofovať? Čas sú udalosti... bez nich nieto času... Čistý... čistý, rozumiete, čistý čas nie je... a človek bez udalostí... aj keď nie bez vlastností... alebo aj áno... ale bez udalostí... je človek bez času... Prinajmenej toľko teraz v skratke, zalapal Combáľ po vzduchu. C. nás klame, obrátila sa trieda na profesora. Pred nimi nič neobstojí, sú činní, praktickí, priam v nich vrie aktivita, zhrozene si uvedomil Combáľa o kúsok ostarel. Trieda radostne pišťala a tá predtým priklincovaná dokonca začala tlieskať.
Všetci si posadali. Combáľ na parketách uzrel pohľadnicu. Labute? Nieje to pritiahnuté za vlasy? Čo sa za tým skrýva?
Spolužiaci jeden po druhom referovali o svojich životných peripetiách, o kariérach. Profesor uznanlivo kyvkal hlavou a vlastne sa k ničomu nevyjadroval, ibaže keď prišiel rad na Combáľa, ozval sa, skôr, než by Combáľ stačil čokoľvek povedať. Netreba, C., začal. Vieme všetko. Je to hanba. Nie je to hanba? Je! zahučala trieda. Vieme, že si sa stal spisovateľom. Vieme, že vystupuješ pod menom Martin Ajn, C.! Ale to nieje hanba. Je to azda hanba? Nie! neisto sa zamrvila trieda. Prečo sme teda pred chvíľočkou boli toho názoru, že je to veru hanba?! Nevdojak si protirečíme. Zamotávame sa. Nuž ale kto je tomu na príčine? C.! A to je už hanba! Nie je to hanba? Trieda víťazoslávne zahučala. Combáľovo srdce bilo na poplach. Psychoterapeut sediaci doteraz vedľa neho vstal, zalomil rukami a odišiel. Ak sa niečo nestane, dopadne to zle, zdesil sa Combáľ. Obloky sa prudko otvorili a sklo sa zosypalo na parkety, na lavice a do vlasov spolužiakov a spolužiačok. Záclony mátožné viali. Hviezdy prenikli do miestnosti.
Predtým priklincovaná vyliezla na podobločnicu, nasle-dovaná ostatnými ženami. Obéznym to, pravda, nešlo ľahko. Všetky sa vyzliekli do spodnej bielizne a s volaním poďme sa vykúpať, poďme sa osviežiť! bežali k bazénu, z ktorého stúpala belasá žiara, preto sa zdalo, akoby krovie za vykachlič-kovaným územím dýchalo, vzdúvalo sa a živo gestikulovalo. Všetci sa náhlivo presunuli k vode. V bazéne zatiaľ nikoho nebolo, ak nerátame dve obrovské labute. Ležali v hĺbke. Neustále sa z nich uvoľňovali akési hnedočierne franforce, ktoré trhavými pohybmi stúpali ku hladine a stále sa zväčšovali. Veselo pokrikujúce ženy poskákali dolu, do kvapaliny, plávali neobratne, s ťažkosťami, ved' kvapalina bola čoraz hustejšia. Jedno dievča, ešte váhajúce na okraji bazéna, naklonilo sa teraz dopredu. Ruky vystri takto pred seba a na-tiahni krk a hlavu takto otoč, presne takto! zajačal Combáľ, a kolená ohnúť a presne, presne takto! Rozplakal sa.
- Našiel som si ťa!
-Mňa?
Zatvárila sa dojato a ramenami si cudne prikryla prsia, čím porušila naaranžovanú pózu. Šlo o vážne veci.
- Teba? - nechápal Combáľ. - Prečo teba? Asi som sa zle vyjadril. Ty si mi len... vrátila spomienku. Len schopnosť roz-pamätúvať sa je problém. Všetko už bolo, len spomenúť si je ťažké, treba si vedieť spomenúť. Vrátila si mi spomienku, našiel som... stratenú melódiu... A rytmus.
Všade síce vládlo ticho, ale jeho tvár sa rozjasnila, hoci práve v tej chvíli sa na nej objavili nové vrásky. Combáľ si spomenul na udalosti svojho súkromného času. Telo sa mu vlnilo v mátožnom rytme:
- Znovu počujem tú hudbu! Vrátila sa, je tu, zrejme práve taká ako kedysi... Nevzrušuje, ale ani nebolí, vracia mi stratený pokoj, ktorého bez nej nebolo. Hlas, ktorý počujem, sa zázračne... zázračne zachvieva!
Combáľ sa dotkol tváre ženy:
- Nepamätám si ťa. Kto si? Viem... viem len, že sa čosi udialo veľmi dávno, v kaviarni neďaleko maďarských hraníc.
Tá hudba znela a ty, alebo ktosi, kto zaujal polohu, ktorú si teraz zaujala práve ty, sa chystal tancovať. Hlas znel s hudbou v pozadí a bol to akoby môj hlas, hlas, ktorý zo seba nikdy nedostanem, ale kdesi vo mne je... Hudba bola cudzia, hudba môže byť iba cudzia, odinakiaľ. Nemôže byť naša, nemôže byť tu a teraz. Je iba v minulosti alebo v budúcnosti, ďaleko... Ty si kto? Nepoznám ťa. Poznal som ťa niekedy? Teraz v každom prípade... v každom... Hudba sa mi vrátila! Harmónia sfér akoby... Už ju nestratím, ponorím sa do nej... Je cudzia, ale nesie moje udalosti, plynie v nej aj môj čas, stratím sa v nej naveky. Postupne... celkom bez podstaty, bez chcenia... v ničote tohto druhu!
Combáľ sa odvrátil a už nikdy na tú ženu nepozrel. Napokon, ani nemohol, lebo skočila do bazéna k ostatným, tam by ju nenašiel, lebo by ju nedokázal rozoznať od ďalších žien a od tekutiny, ktorá ešte stále hustla hmotou, unikajúcou z mŕtvych labutí.
Hviezdy sa rozprskovali, narážajúc na strop, ktorý sa zatiaľ stačil vysunúť nad bazén a teraz okolo neho zapúšťal školské steny s popraskanou maľovkou. Kde-tu spod nej vykúkali tehly. Staručký profesor s úsmevom tvrdil, že život treba žiť, kým sa dá. Ale kto dá na starých ľudí?
OBRAD
Zašportovali sme si. Človeku pri tom zídu na um iné, jednoduchšie, priamejšie myšlienky. Neskôr sa nás zmocnila únava, odfukovali sme v šatni. Počúvaj, Láci, hovorím Ladislavovi, nejdeš do pornobiznisu? Táto veta nebola moja, prijal som ju za svoju zvonka, lebo sa chcem zmeniť k horšiemu. Nehanbím sa za to. Ani opice sa nehanbia, ani diviaky, veď keď nerobíme nejaké zvrátenosti, prečo sa máme hanbiť, vysvetľujem Ladislavovi, nakláňam sa k nemu a priamo mu pozerám do očí - vidím v nich zmätok, zmätený výraz, akože on by sa určite hanbil, on by to nezvládol. Samozrejme, ani ja by som to nezvládol, ale chcem sa zmeniť, hovorím, k horšiemu.
"Ale, Láci. Ale čo. Šak ti hovorím - o nič nejde. Si perverzný? Ne? Tak čo sa hanbíš! Ak nechceš trtkať pred tou kamerou, môžeš si len tak brnkať s ferinom. Si tam vymastíš klajbas za dvadsať šilingov. Čo, Láci?"
Po celý čas som myslel na prastarú súčasť kultu, ktorý odnepamäti vyznávajú všetky národy a ktorý pretrval veky. Nevyhneme sa mu.
Zrekapituloval som si minulosť: Výsledok? Bože, nanič. Som banálny tvor, rozhodol som sa, som banálny chlipný tvor, čo urobí táto pravda s mojím svetom?
"Ja by som radšej viedol účtovníctvo," priznal sa nesmelo Ladislav a rozpačito si strapatil pravačkou vlasy. Alebo by som robil správcu počítačovej siete, hádam, upresňoval a pozeral na mňa s nádejou. Vie tento vôbec, brblem si v duchu, vie tento vôbec, brblem si teda, ako sa pracuje za velké peniaze? Za kilečká, litre makových či fufňov? Bože môj, no čo sa ním zaoberám? Na druhej strane - niečo by z neho mohlo byť: je to mocný a vysoký chlap, hoci trochu chudý, keď sa na to pozrieme pohľadom pravekej ženy. Všetky ženy z praveku prežili až dodnes, muži iba niektorí, tí sú najvzácnejší. Ostatní sme zakrpateli, mnohí sme aj pomreli a znovu sme ožili už iba ako vetché tiene.
Potom, keď sa Ladislav sprchoval, som zazrel jeho ohájo, ohájo, ako vraví Kolenič. Ohájo mal teda riadne, no, kusisko mäsa, holengalo sa mu do polky stehien, nepreháňam. Láci, bodol som mu do toho prstom, Láci, toto máš načo? Pozrel na mňa nechápavo, zdesene, odtisol mi prst, nechaj, nechytaj, reku, zaprotestoval, agresívny pri tom nebol, len sa bránil. V mojich slovách tušil výsmech. Rýchlo si navliekol spodky. "Ale no, no čo je, Láci! Sa len pýtam, prečo s tým klajbasom nezarábaš. Tvoja žena si ho nezaslúži... Aj tak len večne píčuje, že živoríte, tak čo?"
Ladislav mlčal. Masíroval si hruď uteráčiskom, nižšie si nesiahol, aby ma azda nevyprovokoval k ďalším dotykom. Bol zaskočený mojím správaním. Aj ja sám som bol zaskočený.
Šli sme na pivo. Čašníčka bola poriadna gazela, minisukňa len kúsok pod čipku, stehná nádherné, hodnotil som ako zviera, ako kus nadržaného mäsa, hodnotil som ženské nohy, nohy po zem, dolu postmoderné žehličky s dvojdecimetrovými opätkami, celkom ako Géne Simmons alebo
Alice Cooper v androgínnejších časoch. Prečo práve Alice Cooper? Hodila by sa skôr zmienka o Rážoví, o Eláne, udržali by sme sa nízko pri zemi. Pivo sa čapovalo dlho: penilo. Sedeli sme mlčky, gazela figliarsky žmurkala na Ladislava, lebo je pekný, aj keď je oblečený.
"Vy ste odtiaľto?" opáčila nadviazať kontakt s fešákom. "Ešte som vás tu nevidela." Pravdaže, ani mňa ešte nevidela, ale neunúvala sa osloviť ma, ľahká. Keď gazela osloví iného, je ľahká, jasné, takto my, chlapiská, hodnotíme ženskú morálku, takto to my, v tom našom mužskom svete, vidíme a chápeme. Snažil som sa o také videnie. Ladislav sa pomechril.
"Nedávno som sa prisťahoval."
"Odkiaľ?"
"Z Dubnice."
Išlo to z neho ako z chlpatej, prisahám, ako z chlpatej.
"Z Bubnice?!" potešila sa gazela, "ale to je výborné, ja som zasa z Papradna, to je blízko Bubnice, poznáš, poznáš?" prešla do tykania a radostne krútila zadkom. Hneď pribehla k nášmu stolu, pivečká v rukách, prsia vo výstrihu. Nakloní sa k Ladislavovi:
"Pusu na to! Pusu na potykanie! Ja som Bagriela. A ty?" cmukla.
"To je Láci," zamontoval som sa do zvukov. Budúci pornoherec, dodal som, zvedavý na jej reakciu. Neveriacky na neho pozrela a obdivne zdvihla obočie. Naše duše, vyhlásil som, keď sa Bagriela sklonila nad susedný stôl po prázdne poháre a zároveň nám takto ukázala nohavičky, naše duše, zreprízoval som, naše duše sa spojili s mysľou a kauzálnym telom, a tak začali byť tieto indivíduá závislé, ukázal som na seba a Ladislava, závislé od škodlivého seba-ukájania. Joga a Biblia, to by nás oslobodilo. Taká chyba! uvedomil som si zdesene: čo sú toto za reči? Ponáhľal som sa všetko napraviť:
"Joga, Láci! Keď nerobíš jogu, chodíš do sexšopu. To je kauzálne podmienené. Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. To je kauzalita. Chodíš do sexšopu? Nejaká gazela si tam za sklom mastí anču..."
Hostí bolo v bare čoraz menej. Napokon si k nám Ba-griela mohla prisadnúť. Oči mala iba pre Ladislava, netrvalo dlho a začala sa ho - akože náhodne - dotýkať, Ladislav sa však odťahoval. Ona to chápala, povedala, že to chápe, veď Ladislav, pornoherec, nie je odkázaný na náhodné dotyky. Ľútostivo si vypočula aj Ladislavove protesty, aj informáciu o tom, že on, Ladislav, je predsa ženatý. Bagriele som vysvetlil:
"To môže povedať každý. Aj ja som ženatý. Musím zjebať ženu, že platí televízne poplatky. Zapnem telku, a potom iba spím. Načo potom poplatky, za čo?"
"Máš to ťažké," povedala Bagriela a opäť sa venovala iba Ladislavovi. Privinula sa k nemu a hovorila nejaké nezmysly. Gazela. Privinul som sa k Ladislavovi z druhej strany a šepkal mu do ucha vety, aby mali gazeline táraniny konkurenciu. Ak by ti nejaká gazela chcela klamať, sústreď sa na jej astrálne telo. Tam je charakter človeka. V astrále sa nedá klamať. Gazela chce klamať,,ale neoklame. "Žena..." osmelil sa Ladislav, "žena sa ma pred večerou pýtala, že kedy pôjdeme na futbal... O pol ôsmej, tak nejako. Len som si prečítal noviny, a už som mal veci prichystané. Iba kopačky som si zobral sám."
"Nedala ti kopačky?"
"Nie, musel som si zobrať."
"Chlapci, hrávate futbal?" chopila sa témy Bagriela, , ja mám športovcov rada, športujú, potom sú takí vyšportovaní." Pozerala na Ladislava. O čosi neskôr bar zatvorili. Ocitli sme s...
tomasz.mort