Kľúčové etapy a profilujúce osobnosti slovenskej historiografie 19. a 20. storočia
Romantizmus
- ustálené používanie poznámkového aparátu
- splýva umenie s vedou – poznatky sa prenášajú napr. do poézie
- vedecké dielo – veľká subjektívnosť, dielo je správne, ale aj pekne napísané
- dôraz na silnú emocionalitu a prežívanie - vcítenie, domyslenie, intuícia, mystické pochody
- negácia čŕt osvietenstva: osvietenstvo – svetlo; romantizmus – tma; záujem o obdobia opomínané osvietenstvom (pohanské, predkresťanské obdobie, stredovek) = utiekanie sa do minulosti
osvietenstvo – vnímanie skutočnosti ako vrchol poznania; „národné obrodenie“ – oživenie mýtu o „zlatom veku“, viera vo vysokú kultúrnu úroveň predkov
- záujem o hlbokú minulosť a Orient (napr. Egypt)
- budovanie nového mýtu (oživovanie povier a ústnej ľud. slovesnosti, lebo sú viac „nár.“ ako kresťanstvo)
- mestský fenomén; bližší skôr mladším ľuďom
- rozvoj idei nacionalizmu, vzostup nacionálnych hnutí – jedným z prioritných cieľov sa stala otázka národného štátu, hľadalo sa národno-štátne zoskupenie v dejinách - s tým súvisí opora pre nacionálne nároky na územie, ktoré bolo chápané ako základný predpoklad štátnosti alebo nároku na ňu
- v nacionálnom boji a prpagande boli používané mnohé odkazy na staré udalosti a situácie, ktoré mali ukázať slávu a klady príslušníkov daného národa a na druhej strane ponížiť, odsúdiť či bagatelizovať národy iné
- záujem o najstaršie momenty národa, o etnogenézu a rozvoj prehistorického bádania, i rozvoj archeológie
- vo všeobecnosti najdôležitejším prvkom historiografie 1. polovice 19. storočia aj diel Kollára a Šafárika bola ich nacionálna angažovanosť
- povahopis – predstava „ducha národa“ – napr.: Nemci – bojovní, Maďari – hrdí i divokí, Slovania – (s výnimkou Rusov bez vlastného štátu ) mierumilovní, pohostinní, pracovití
- pre historiografiu 1. polovice 19. storočia platí, že nedošlo k výraznému obohateniu pramennej bázy, keďže väčšinu prameňov poznali a často i vydali predchádzajúce historiografické školy najmä obdobia baroka a osvietenstva
- obľuba v prameňoch „orálnej“ histórie – piesne a ľudová slovesnosť – dôležitosť ich „národného“ charakteru -> aplikácia jazykovedných metód (komparatívna jazykoveda, „vedecké“ etymologizovanie)
- v Uhorsku sa formovalo niekoľko národných hnutí: maďarské si postupne privlastnilo starú štruktúru uhorskej štátnosti; hnutia slovanské si hľadali iné platformy národnej sebarealizácie, pre Slovákov, ako malý a kultúrne slabý národ, prichádzalo do úvahy spojenie so slovanským celkom, respektíve iným slovanským etnikom (všeslovanské uvažovanie)
- témy: etnonymum Slovanov, identifikovanie mena slovanského národa v starej minulosti, vykreslenie charakteristických slovanských vlastností (aj negatívnych), pôvod Slovanov a hľadanie ich pravlasti, Veľká Morava, cyrilo-metodská problematika
- filozofia dejín – konštituovanie sa; napr. ktoré národy v dejinách vládli, ktoré vládnu a ktoré budú vládnuť:
- Georg Wilhelm Friedrich Hegel – kmeňové, rodové zriadenie nemôže mať dejiny, iba spoločenstvo, kt. má štát, má dejiny
- vo vtedajšej dejinnej epoche malo dominovať Nemectvo
- transformácia (napr. u Jána Kollára) – vtedajšia súčasnosť patrila Nemcom (Germánom), ale budúcnosť mala patriť Slovanom a ich humanite
- Johann Gottfried von Herder – predpovedanie veľkej budúcnosti Slovanom, pripísanie dobrých vlastností (pracovití, poľnohospodári, kupci); citovaný slovanskými autormi (ako Nemec chváliaci Slovanov)
- historiografia – 2 prúdy:
· „postosvietenecký“ – pokračovanie v rovine kritickej historiografie
· oslavovanie národa ( tendenčné práce – vyzdvihovanie vlastného národa, hanenie cudzieho):
- minulosť – silná zbraň v rámci nacionalizmu:
- nároky na príslušné územia „zdôvodňované“ minulosťou (=> Maďari zo Skýtov, autochtónnosť Slovanov…)
- synkretizmus – prelínanie sa literárnych diel s históriou:
- historik – skôr umelecké cítenie než riadenie sa rozumom; literárny historizmus na úrovni serióznej historickej literatúry
- hľadanie štátnej jednotky toho-ktorého nár. (na zákl. Hegelovho názoru – dejiny má len spoločenstvo so štátom):
- Česi – České kráľovstvo
- Maďari – Uhorské kráľovstvo
- Slováci – Veľká Morava
- vnímanie slávnej budúcnosti nár. cez slávnu minulosť
- popri písomných prameňoch aj ústna ľud. slovesnosť (napr. piesne, príslovia)
- nová teória pôvodu národov – indický pôvod slovanského národa – slovanskí bádatelia dokázali zvýrazniť, že najväčšia príbuznosť je medzi sanskritom a slovanskými jazykmi
- budovanie nár. vedeckých platforiem:
1817 – České národné múzeum
1802 – Uhorské národné múzeum
1830 – Uhorská akadémia vied
1831 – Matica česká
- pre vznik modernej vedeckej slovenskej historiografie chýbali stále základné organizačné a metodologické predpoklady, stretávame sa skôr s prácami vlastivedného charakteru a s beletristickými pokusmi s historickou tematikou, než s pôvodnými vedeckými dielami
- najvýznamnejší prínos predstavuje dielo vedúcej osobnosti mladej slovenskej generácie Ľudovíta Štúra, on študoval dejiny a filozofiu – silne poznamenaný Hegelovým dielom
- v procese národného obrodenia boli položené základy českej a slovenskej vedy, národnej nielen obsahom, ale aj jazykom
Ján Kollár (1793 - 1852)
- evanjelik
- študoval teológiu a filozofiu na univerzite v Jene
- opieranie sa o ľudovú slovesnosť, mytológiu; vypomohol si etymologickou metódou (používaná aj už v baroku)
- okruhy záujmu: 1. pôv. nár. mien Slovanov:
· Rozpravy o jmenách, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů (1830):
- názov „Slovan“ zo „sláva“ („Slovan“ ¬ „Sláv“ ¬ „sláva“)
· Sláva bohyně a původ jména Slavův čili Slavjanův (1839):
- „Slovan“ – od bohyne „Slávy“
- indický pôvod Slovanov (priniesli si aj písmo)
- kolíska Slovanov (odtiaľ sa rozišli) – pod Tatrami
2. „starožitnícke“ práce – slovanská mytológia, zmes komentárov a archeologických prameňov:
· Staroitalia slavjanská (1853):
- nekritickým etymologizovaním dochádza k záveru, že väčšina severotalianskeho obyvateľstva slovanského pôvodu, a dokonca latinčina bola jedným staroslovanským nárečím
- tal. názvy – slovan. pôv.
- Etruskovia – slovan. pôv.
=> tal. pôv. Slovanov (namiesto indického)
Pavol Jozef Šafárik (1795 - 1861)
- evanjelik, jazykovedec, literárny historik, zakladateľ slovenskej etnografie a archeológie, 2. slavista po Dobrovksom
- študent jenskej univerzity v Nemecku
- píše skôr ako pozitivista
· Dejiny slovan. jazyka a literatúry podľa všetkých nárečí (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten; 1826):
- dejiny lit. všetkých slovan. nár.
- určené všetkým slov. nár. (písané nem. ako dorozumievacím jazykom)
- romantický povahopis Slovanov (=> myšlienky Herdera, dobré vlastnosti ako u Jána Kollára)
- všeslovanskosť – existencia 1 slovanského národa, ktorý je rozdelený na kmene:
- Česi a Slováci – 2 kmene (odlíšil lit. Čechov a Slovákov):
- na rozdiel od J. Kollára, u kt. Česi a Slováci = 1 kmeň
- indická teória („Vinidi“ ¬„Hindi“)
- 2 kolísky Slovanov (odkiaľ sa rozišli):
· Bieloserbia (J Poľsko, SV Slovensko, SZ Ukrajina, Bielorusko)
· podunajský priestor (=> Slováci – autochtónni)
- Sarmati – slovan. (vychádzajúc zo staršej teórie)
· O pôv. Slovanov podľa Lorenza Surowieckeho (Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki; 1828):
- pov. recenzia Surowieckeho diela, napokon o pravlasti Slovanov
- cituje dokonca hist. román Ivanhoe od škót. spisovateľa Waltera Scotta (=> romantický synkretizmus)
· Slovanské starožitnosti (1837):
- dávajú pevný vecný základ
- 1. práca o Slovanoch, ktorá vyšla a písali ju sami Slovania
- plánované 2 zv. (historický a mravopisný – povahopis, mravy…), napokon iba historický
- práca založená na vlastnom výskume prameňov
- od úsvitu dejín do 10. stor.; všeslovanský...
slovencina