zakladnepojmyteorlit.doc

EMPIRICKÝ A MODELOVÝ ČITATEĽ. MIESTO TEÓRIE LITERATÚRY V SYSTÉME LITERÁRNEJ VEDY

Termín empirický a modelový čitateľ používa taliansky semiológ Umberto Eco.

EMPIRICKÝ ČITATEĽ – ktokoľvek, kto číta nejaký text. Empirický čitateľ číta text rozličným spôsobom a neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by mu predpisovalo, ako čítať, pretože často vníma text ako nádobu pre uspokojenie vlastných „vášní“, ktoré môžu prichádzať zvonu, mimo text, alebo ktoré v ňom text náhodne prebúdza.

MODELOVÝ ČITATEĽ – spolupracuje na tvorbe (dotváraní) textu, reaguje na signály autora. Hlas autora sa v texte prejavuje ako naratívna stratégia, množina inštrukcií, ktoré sú textom postupne odovzávané a ktoré musí poslúchať, keď chce jednať ako modelový čitateľ.

Termín LITERÁRNA VEDA zahŕňa výskum podstaty, vzniku, výstavby, vývinu, hodnôt a pôsobenia literatúry. Ako prví ho použili nemeckí bádatelia Mundt a Rosenkranze v 2. pol. 19. storočia. Korene literárnej vedy v európskej tradícii siahajú však už do antického Grécka, ktoré v rámci filozofického myslenia postupne vyčlenilo rétoriku a poetiku. 1. vedecké dielo v tomto smere možno pripísať Aristotelovi (384 – 322 p.K.) a je to dielo Poetika.

Literárnu vedu tvoria tri základné disciplíny:
 - literárna história
 - literárna kritika
 - teória literatúry

LITERÁRNA HISTÓRIA – výskum historického vývinu literatúry. Postupuje od jednotlivého k všeobecnému.

LITERÁRNA KRITIKA – reflexia súčasnej literárnej produkcie, má sprostredkovateľskú funkciu medzi dielom a čitateľom vytváraním mienky o kvalitách a hodnotách diela so spätným vplyvom na autora.

TEÓRIA LITERATÚRY – skúma všeobecné a špecifické znaky a zákonitosti umeleckej slovesnej tvorby. Okruh literárno-teoretických výskumov:

1.       ŚTYLISTIKA - výrazové zvláštnosti literárneho diela – zvuková a štylistická zložka literárneho diela

2.       VERZOLÓGIA – teória verša

3.       GENOLÓGIA – druhovo-žánrová problematika literárneho diela

4.       METODOLÓGIA – literárne školy, smery, metódy, vývinové zákonitosti

5.       vnímanie a hodnotenie literárneho diela

Termín POETIKA vníma literárna veda v 2 významoch:

1.       stotožňuje ho s pojmom teória literatúry

2.       vníma ho ako literárnu morfológiu – výskum tvaru literárneho diela (napr. Hrabák).

VÝZNAM A VÝRAZ LITERÁRNEHO DIELA. VERŠ A PRÓZA

    Vzťah významu (téma) a výrazu (tvar) pri interpretácii literárneho textu vnímame vždy v dialektickej jednote – sú to navzájom podmieňujúce sa (ovplyvňujúce sa, dotvárajúce sa) veličiny (pozri ukážky z textového materiálu 1 – 5).

Verš a próza sú výrazové formy umeleckého diela. Základné odlišujúce signály:

1.       grafické vyčlenenie verša (nezaberá plochu celého riadku)

2.       kontinuálnosť prózy – nekontinuálnosť verša

    VERŠ – z lat. verzus – obrat, rad, riadok; základná celistvá jednotka básnického rytmu (spravidla zhodná s 1 riadkom básne) s horizontálne a vertikálne organizovanou štruktúrou, charakterizovaná príznakovým opakujúcim sa zvukovým usporiadaním (intonácia, rozloženie prozodicky zvýraznených slabík, rým,...). Toto usporiadanie zvukových prvkov stmeľuje verš zároveň ako významovú jednotku.
    Jazykovým podložím verša je organizácia zvukových jednotiek.

PRÓZA – z lat. prosa oratio – priama, voľne plynúca reč; neviazaná, voľná, horizontálne organizovaná reč, charakterizovaná kontinuálnosťou – spojitosťou.
    Jazykovým podložím prózy sú gramaticko-syntaktické normy.

PROZODICKÁ STAVBA JAZYKA A VERŠ. RYTMUS A TAKT.

PROZÓDIA – z gr. pros–ódia – slabika s hlavným prízvukom vyslovovaná zvýšeným tónom; skúma zvukovú stránku jazyka z hľadiska veršovej výstavby.

Jazykovým podložím verša je organizácia zvukových jednotiek. V oblasti zvukovej organizácie odlišujeme:

- FONOLOGICKÉ PROSTRIEDKY SLOVA: kvantita, prízvuk, členenie na slabiky, slovný predel
- FONOLOGICKÉ PROSTRIEDKY VETY: suprasegmentálne javy – pauza, dôraz, melódia (intonácia)

Spisovná slovenčina potvrdzuje nezlučiteľnosť (inkompatibilitu) voľnej kvantity
a voľného prízvuku.

Podľa toho, ktoré fonologické prostriedky – rytmotvorné jednotky doprevádzajú
výstavbu verša, hovoríme o prozodických (VERŠOVÝCH) SYSTÉMOCH:

1.       SYLABICKÝ (regulovaný počet slabík vo verši, vetná fonológia)

2.       ČASOMERNÝ (konštitutívne využitie kvantity)

3.       TONICKÝ (normované rozloženie prízvučných slabík v horizontálnom smere

4.       SYLABOTONICKÝ (normované rozloženie prízvučných a neprízvučných slabík vo vertikálnom a horizontálnom smere)

5.       VOĽNÝ (priorita fonologických prostriedkov vety)

    RYTMUS – pravidelné (zámerné) striedanie (usporiadanie) určitých prvkov v čase (napr. rytmus srdca, dýchania, chôdze, prírodný cyklus)

(Ukážka č. 1 a – neprítomnosť rytmu)

    Pocit pravidelnosti, opakovania, ktorý vzniká opakovaním istého javu 3 – 4 krát v rovnakom časovom rozpätí nazývame RYTMICKÝ IMPULZ (ukážka 1b)

    Pri pravidelnom a stálom opakovaní sa istého prvku sa pocit rytmu automatizuje (mŕtvie, zastavuje sa), neprináša novú rytmickú informáciu – RYTMICKÁ AUTOMATIZÁCIA (na automatizovanom rytme sú založené napr. detské riekanky, ukážka 2)

Básnický rytmus sa realizuje v napätí medzi
 - pravidelnosťou – rytmický automatizmus, a
 - zmenou pravidelnosti, ktorá spôsobuje osvieženie, uvoľnenie – RYTMICKÝ ZVRAT (zlom rytmického pohybu) (pozri ukážka č. 3)

    Hlavným nositeľom rytmickej informácie je slabika (už na nej sa uplatňuje prízvuk
a kvantita – základné rytmotvorné prvky).

Prvotné rytmické vlnenie sa uskutočňuje od slabiky k taktu.
Druhotné rytmické vlnenie (voľný verš) sa uskutočňuje od taktu k vete.

TAKT je foneticko-rytmická jednotka priamo nadradená slabike, neprázdna množina 1 –
n slabík s 1 slabikou prozodicky zvýraznenou.

Vzťah taktu a slova:
1. takt = alebo je v äčší ako slovo
2. hranica taktu je zároveň hranicou slova

    Pri určovaní rytmu treba zohľadniť jednoslabičné neprízvučné slová, ktoré sa
1. rytmicky opierajú o predchádzajúci takt: ENKLITIKY (príklonky):
 - zámenné tvary, napr. mi, ti, si, mu, ťa, sa, jej, ju, nám, vám, im, nás, vás, ich
 - tvary pomocného slovesa byť – som, si, je, sme, ste, sú
 - častica by
2. rytmicky opierajú o nasledujúci takt: PROKLITIKY (predklonky):
 - jednoslabičné neprízvučné spojky a častice, napr. a, aj, i, že, keď, len

    Osobitnú problematiku pri určovaní prízvučnosti predstavuje spojenie jednoslabičnej predložky so slovom. Väčšinou platí, že v prípade predložka + 1,2,3 – slabičné slovo sa prízvukuje predložka, predložka + 4-slabičné slovo – slovo strháva na seba prízvuk, predložka je neprízvučná (na súd, pri lampe, za minútu, do Himalájí ). Ojedinele prízvukujeme predložku i slovo (ukážka č. 5 – 3. verš končí predložkou, 4. verš začína plnovýznamovým slovom, viažucim sa k predložke).

    Podľa rozloženia prízvukov v takte (hovoríme o jedno, dvoj, troj, štvor, päť-slabičnom takte) rozoznávame takt:
 a) zostupný – DECRESCENDOVÝ (v záhrade, pri obede, koláčik)
 b) vzostupný – CRESCENDOVÝ (aj pes, len on)
 c) obstupný – CRESCENDOVO-DECRESCENDOVÝ (už trúbi, i otec)
 d) NEUTRÁLNY – 1-slabičný (mám, vír)

RYTMUS A METRUM. STOPOVÁ ORGANIZÁCIA METRA.

    METRUM – z gr. metron – miera; minimum podmienok, ktoré vyžaduje určitý veršový typ – norma pre rytmickú výstavbu básne

    RYTMUS – z gr. rhytmos – takt, súmernosť; naplnenie, realizácia metrickej normy

    Vzájomný vzťah medzi rytmom a metrom je vzťah jednotlivé – všeobecné; metrum je abstrakcia, zovšeoecnenie rytmu, jeho ideálna norma, ku ktorej rytmus smeruje, ale málokedy ho dokonale naplní. Ich splynutím by vznikla rytmická automatizácia, ktorej sa básnický text vyhýba.

    Reálne hovoríme o METRICKÝCH ODCHÝĽKACH – porušovanie metra, ktoré je zámerné a má estetickú funkciu, práve nimi býva pociťovaná metrická osnova.

    METRICKÉ KONŠTANTY – relatívne nemenný základ rytmu určitého veršového typu.

    METRICKÉ TENDENCIE – uplatňujú sa iba do určitej miery, sú fakultatívnej povahy. (Tendencie, ktoré sa uplatňujú nápadne, môžu pridávať k základnej norme niektoré nové rytmotvorné prvky, a tým vytvárať prechodné útvary, napr. Sládkovičov verš – od sylabizmu k sylabotonizmu; Kraskov verš – od sylabotonizmu k voľnému veršu).

    Jednotkou rytmu je takt, najmenšou jednotkou metra je STOPA – metrická jednotka rozličných zoskupení základných dôb (dlhá – krátka slabika; prízvučná – neprízvučná slabika). Stopa sa skladá z 2 častí:
 - ťažká doba – TÉZA ( - ) - je nositeľom metrického dôrazu – IKTUS
 - ľahká doba – ARZA ( U ) – metricky nedôrazná

V slovenskej literatúre sa vyskytujú stopy:
 - 2-slabičné:
 a) TROCHEJ ( - U ) – gr. troché – beh, rýchly tanečný pohyb; dominanta neprízvučnosti je na párnych slabikách verša)
 b) JAMB ( U - ) – gr. jambos – trácky hudobný nástroj; dominanta neprízvučnosti je na nepárnych slabikách verša, okrem 1. slabiky verša)
 c) /spondej ( - - ) – v časomiere spojenie dvoch dlhých slabík, napr. krásny/

    Spojenie dvoch trochejských stôp v jednom takte – dvojstopa – DIPÓDIA. (pr. Zachraňujte, zachraňujte holubicu)

- 3-slabičné:
 a) DAKTYL ( - U U ) – gr. daktylos – prst; dominanta neprízvučnosti je na ľahkých dobách verša)
 b) /anapest ( U U -) – v slovenčine nerealizovateľný/
 c) /amfibrach ( U – U ) – v slovenčine exkluzívny, napr. v časomiere/ (ukážka 1b)

    LOGAEDY – pravidelné striedanie rozličných stôp, napr. daktyl + trochej.

    Hranica taktu = hranici slova, takt je jazyková realita, ale hranica stopy sa môže (ukážka 2a) , ale i nemusí kryť ( ukážka 2b) s hranicou slova – stopa nie je jazyková realita.

2 základné kritériá pri určovaní metra:
- počet ľahkých dôb verša – tzv. medzery (medzi ťažkými prízvučnými dobami verša)
- pozície, na ktoré pripadajú ťažké doby verša

Veršový rozbor vždy postupuje od rytmu k metru.

    DIERÉZA – gr. diareisis – rozdelenie: medzislovný predel; hranica slova splýva s hranicou stopy (ukážka č. 2a, 3)
    CEZÚRA – lat. caesura – rez; hranica slovného celku pripadá do stredu stopy (ukážka č. 2b – nestopový jamb)

Typy stopovej organizácie verša:
 1. úplný – AKATALEKTICKÝ VERŠ (posledná stopa je úplná, ukážka č. 4a)
 2. neúplný – KATALEKTICKÝ VERŠ (poslednej stope chýba neprízvučná doba, ukážka č. 4b)
 3. nadbytočný – HYPERKATALEKTICKÝ VERŠ (posledná stopa má iba neprízvučnú dobu, ukážka č. 4c)

VERTIKÁLNY A HORIZONTÁLNY ROZBOR VERŠOVÉHO RYTMU

HORIZONTÁLNY ROZBOR – zisťujeme sylabizmus (slabičná organizácia verša) + tonizmus (tonické typy verša, frekvencia jednotlivých rytmických typov, ich variantov a subvariantov)

Rytmické typy – podľa počtu vrcholov, napr. 4-vrcholový, 3-vrcholový verš

Rytmické varianty – podľa počtu vynechaných iktov v rytmických typoch

Rytmické subvarianty – ak má niektorý z variantov presunutý prízvuk na ľahkú dobu verša

VERTIKÁLNY ROZBOR – zisťujeme tonizmus verša (frekvencia prízvukov na jednotlivých slabikách verša)

Postup pri rozbore pozri prílohu.

EUFÓNIA, RÝM, STROFA

Eufónia a rým zvýznamňujú sémantiku verša a plnia rytmotvornú funkciu.

EUFÓNIA – (gr. eu – dobre, foné – hlas) – ľúbozvuk, hlásková inštrumentácia verša – umelecky pôsobivé usporiadanie hlások, ktoré spočíva v potlačení ich frekvencie alebo v ich nadmernom výskyte. Eufónia dodáva umeleckej reči výraznosť, umocňuje jej emocionálne zafarbenie (lyrická atmosféra, hudobnosť, a zároveň je aj významným a pôsobivým umeleckým prostriedkom, ktorým sa presadzuje ideový zámer autora. (Ukážky č. 1 - 4)

Básnické prostriedky založené na hláskovej inštrumentácii:

- ALITERÁCIA – opakovanie rovnakých hlások (slabík) na začiatku slov alebo slovných spojení vo verši

- KALAMBÚR – slovná hračka založená na zvukovej zhode (homonymii) 2 významovo odlišných slov alebo na mnohoznačnosti (polysémii) jedného pomenovania

- PARONOMÁZIA – hromadenie slov s rovnakým slovným základom (ukážka č. 5)

RÝM – gr. rhythmos - súmernosť, nem. rim – verš: zvuková zhoda na konci slov, a to buď na konci rytmického radu (verša, polverša, skupiny veršov) alebo syntaktického celku (v próze). Rým plní vo verši eufonickú, rytmickú a sémantickú funkciu, pretože sa nachádza vo vyhrotenom mieste verša (ukážka č. 6):

- rytmická – vyznačuje medzislovný predel a zosilňuje zakončenie verša alebo jeho časti.

- stavebná – viaže verše do dvojverší, strof a vyšších celkov, útvarov, ba i celej básne

- sémantická – v rýme sa konfrontujú rozličné slová, obrazy a myšlienky, vzniká vertikálna metafora (pojem V. Turčányho).

V. Majakovskij: „Rým nás vracia k predchádzajúcemu veršu...núti spomenúť si naň, núti všetky verše, ktoré formujú jednu myšlienku, držať sa pohromade.“

Eufonickú zložku rýmu tvorí tzv. RÝMOVKA (zvukovo zhodná časť slov vstupujúcich do rýmového vzťahu).

Spoluhláska, ktorá predchádza prvú rýmujúcu sa samohlásku, sa nazýva OPORNÁ SPOLUHLÁSKA.

Rozloženie rýmu v strofe alebo básni sa volá RÝMOVÁ SCHÉMA.

Podľa miesta metrického dôrazu v koncových slovách s rýmovkou sa rozlišuje tzv. mužský a ženský rým:

- MUŽSKÝ RÝM – prozodicky prominentná (prízvučná) slabika nesmie byť na druhej slabike od konca, označuje sa malými písmenami, napr. abab. Je energickejší, tvrdší, vyvoláva dojem definitívneho zakončenia.

- ŽENSKÝ RÝM - metrický dôraz je na predposlednej slabike verša, graficky sa označuje veľkými písmenami, napr. ABCABC. Je mäkší, rozplývavejší, menej určito uzatvára verš.

Uvoľnený rým sa nazýva ASONANCIA: opakovanie rovnakých samohlások vo verši – samohlásková zhoda.

KONSONANCIA: čistá spoluhlásková zhoda s vylúčením samohláskovej.

TYPY RÝMOV:

a) podľa miesta prízvuku: mužský, ženský, daktylský, hyperdaktylský

b) podľa počtu slov zapojených do rýmu: jednoduchý, zložený

c) podľa rozsahu, povahy, dokonalosti súzvuku: absolútny (homonymný)/Nemá-nemá, plod-plot, zvery-zverí/, bohatý /s opornou spoluhláskou – kamenia-znamenia, vráti-dráty/ chudobný /bez opornej spoluhlásky – neprestala-chvála, rovnakou-prízrakov/ , useknutý /luhať-dúha, z pažití-nasýtiš/ , inverzný /kalambúrny – velebivá- v tele býva/, rýmové echo /na úvrati-vráti, ani nie-Annine, mená-znamená/

d) podľa gramatickej povahy rýmových slov: gramatický, kmeňový

e) podľa umiestnenia vo verši: koncový, vnútorný, čelný

f) podľa umiestnenia vo veršovom rade (strofe): združený, striedavý, obkročný, postupný, prerývaný, sporadický, tirádový/rovnaká rýmovka: aaaa/, ternárny /trojitý/

g) podľa proveniencie rýmovaných slov: domáci, exotický

STROFA – gr. strofé - obrat): kompozičná jednotka básne zložená z 2-n veršov. Strofa je štylizáciou odseku v básni spočívajúca v tom, že tvar odseku je normovaný – patrí medzi jednotky zvukovej symetrie. Strofa je zvukovo-intonačný a myšlienkovo-sémantický celok). Strofy sú pomenované podľa počtu veršov (distichon/2/, tristich /3/, tetrastych, kvartet /4/, kvintet /5/, sextet /6/, septet /7/, oktáva /8/, nóna /9/, decima /10/, resp. ich pôvodcov /sapfická – 4-veršová s počtom slabík vo veršoch 11-11-11-5; alkajská – 4-veršová s počtom slabík vo veršoch 11-11-9-10/, podľa počtu strof v básni: jednostrofové útvary: napr. ritolnel, triolet, viacstrofové útvary: napr. sonet, sestína, balada/

Niektoré strofické útvary:

TERCÍNA – 3-veršová (3x10-slabičné mužské jamby, alebo 3x11-slabičné ženské jamby); rým: aba/bcb/cdc; vzorec: 3n+1; spravidla každé trojveršie zakončuje myšlienku, posledný verš: hlavná myšlienka, ktorá prekvapujúco pointuje báseň

TRIOLET – najkratšia strofa epigramatického významu – 8- 8-slabičných veršov s 2 rýmami, 1. verš sa opakuje ako 4. a 7. a 2. ako 8. verš.

RITORNEL – 3-veršová strofa s voľným metrom; rým: aba/cdc/efe (miesto rýmov môžu byť asonancie; téma – jednoduchá myšlienka/ otázka-odpoveď/ apostrofa/ ostrý, vážny i satirický úsudok

STANCA/OKTÁVA: 8-veršový 5-stopový jamb; rým: ababab cc

NÓNA: 9-veršový 5-stopový jamb, rým: abababccb alebo abababbcc

RISPET – jedno 4-veršie + 2 dvojveršia, rým: abab//cc//dd

RONDO – 8-15 8 a 10-slabičných veršov; záväzné opakovanie 1. verša alebo slova + 2. verša

RONDEL – 12-15 veršov, 3 strofy, 2 rýmy (1. a 2. verš sa opakujú)

SESTÍNA – 6x6 veršová + 3 verš. 5-stopový jamb ,10 a 11-slabičné nerýmované verše, posledné slová 1. strofy sa opakujú vo všetkých 6-tich strofách na konci veršov + v 7. strofe uprostred a na konci verša

SONET – znelka, 4+4+3+3 veršov v 4 strofách, rým: štvorveršia - abba (abab), trojveršia – ccd/eed; cdc/ede, cde/cde, cdd/cee, cdc/dee (väčšia variabilita)

Ján Buzzásy: „Sonet je aj detektívka. Detektívka v kocke. Prvé štvorveršie je obeť. Druhé je vrah. Posledné strofy, hoci sú to iba trojveršia, je najdôležitejšia, to je detektív, ktorý celý problém rozlomí.“

PROZODICKÉ SYSTÉMY I.- ĆASOMERNÝ, SYLABICKÝ, TONICKÝ

PROZODICKÝ VERŠOVÝ SYSTÉM – súbor veršových noriem, ktorý špecifickým spôsobom využíva rytmické vlastnosti jazyka (jeho podložím je zvuková rovina).

ČASOMIERA – veršový systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík (ukážka č. 2).

- metrické konštanty: ťažké doby verša – dlhé slabiky

- metrické tendencie: podkladanie niektorých ľahkých dôb krátkymi slabikami

SYLABIZMUS – veršový systém založený na normovanom počte slabík vo verši (ukážka č. 3).

- metrické konštanty: počet slabík vo verši, dieréza – medzislovný predel, neprízvučnosť poslednej slabiky verša (polverša), združený rým v nestrofických veršových radoch, rytmicko-syntaktická konvergencia (jazyky s fixným prízvukom na poslednej a predposlednej slabike slova aj prízvučnosť poslednej (predposlednej) slabiky)

- metrické tendencie: prízvučnosť 1. slabiky verša a polverša

TONIZMUS – normovaný počet ťažkých dôb dôsledne podkladaný slovnými prízvukmi, počet neprízvučných slabík medzi ťažkými dobami je irelevantný, premenlivá dĺžka verša. Systém nie je pre slovenčinu aktuálny.

PROZODICKÉ SYSTÉMY II. – SYLABOTONICKÝ A VOĽNÝ VERŠ

...