O HLÚPEJ ŽENE /divadelná hra/
RECITÁTOR: Už sme tu opäť medzi vami.
Prichádzame k vám vždy s rozprávkami.
Chcete sa zasmiať, pobaviť?
Môžete s nami chvíľu byť.
Dnes bude smiechu, zábavy,
Poučenia i múdrych slov.
Ak vás už telka nebaví.
Poďte s nami za rozprávkou!!!!!!
ROZPRÁVAČ: Žil raz jeden muž so ženou. Bola to podarená dvojica. Všeličo im život priniesol do cesty. A oni aj svoje problémy riešili svojskými spôsobmi. Veď posúďte sami! Držte im palce, aby im dnes všetko dobre dopadlo!
ŽENA: „Muž môj,načo nám je tá múka v sýpke a toľko bravčoviny a slaniny v komore?
MUŽ: Vieš, ženička moja,tú múku niekedy zamiesiš a mäsko niekedy pekne uvaríme a spapáme.Dobre?
ŽENA: A čo máš v tom hrnčeku pod posteľou?
Muž:To sú tekvicové jadierka, keď pôjde tadeto hrnčiar, vymeníme ich za nový hrniec.
ROZPRÁVAČ: Lenže to neboli jadierka, ale zlatky. Lenže muž vedel, že jeho žena nemá všetkých pokope, tak jej ich zatajil.Bál sa, že mu peniaze niekde pomíňa.
MUŽ NA DRUHÝ DEŇ ODCHÁDZA DO ROBOTY:
MUŽ: Žena moja! Poriadne poriaď dom, vyper šaty, navar mi poriadnu večeru. Ja idem! Práca ma volá!
ŽENA:Vyčisím, navarím, operiem. Tak, ako si to praješ. /vyprevádza ho do práce/
Žena pracuje v dome a zrazu uvidí, že ide po ulici hrnčiar. Zoberie hrniec, uteká pred bránu a kričí.
ŽENA: Hej, pán majsterko,postojte chvíľu! Poďte na výmenu.
HRNČIAR: A čo chcete vymieňať?
ŽENA: Tuto tekvicové jadrá! Môj muž ich tu dávno pre vás odložil.
/Keď to hrnčiar videl zlatky, hneď vedel, akú ženu má pred sebou. Vychválil jadierka a dal jej za ne kopu nového riadu. Ženička sa veľmi tešila. Ale gazda vedel, že sa musí ponáhľať, lebo keby ho gazda uvidel,zle by sa mu povodilo. Žena potom hrnce nastokla na koly v plote, no ten najmenší sa jej už nezmestil, a tak začala na ne volať :
ŽENA: „Potlačte sa! Hovorím vám, potlačte sa! Nevidíte, že maličký tu nemá miesta?
ROZPRÁVAČ: No hrnce sa nechceli podať. Žena sa nahnevala, zobrala palicu, začala ich mlátiť. Zostali len črepy na zemi. Keď všetky hrnce pobila, tak maličkého konečne položila na plot.
ŽENA:No ! A teraz idem do komory. Zoberiem mäso a slaninu. Poprikrývam nimi kapustné listy.
/ objavia sa však dedinskí psi a všetko pojedia. Žena sa hnevá hádže po nich kamene a palice.Svojho vlastného psa uviaže o sud v pivnici./
ŽENA: „Tu budeš za trest čušať, Vieš?“
PES: „Tak to teda nebudem! To si nemysli!“ Pes sa rozzúri, prevráti sud, ujde od ženičky, víno zo suda sa vyleje. Ženička bedáka nad rozliatym vínom. Rýchlo zoberie múku a zamieša ju do vína. Všetko si to sama pre seba na javisku rozpráva.
SUSEDA:“ A čo to robíte suseda? „
ŽENA:“ Idem prať! Čo vari nevidíte? Všetky mužove šaty namočila, namydlila, vyplákala, povešala na plot a hrdo čaká mužíčka, kým sa vráti domov.
...............................................................................................................................
Muž príde domov.
Medzi mužom a ženou prebieha dialóg, v ktorom sa žena chváli, čo všetko urobila a mužovi je z toho zle a zúri, keď to počuje.
MUŽ: „Ej, žena moja, jaj či si ty len sprostá ako ten baraní roh. Čo ja s tebou len urobím? Ja,ja, jaj! Musíme zachrániť, čo sa len dá. Ty utekaj naľavo, ja napravo a pokúsime sa chytiť hrnčiara.“
BEHAJÚ SPLAŠENE PO JAVISKU
ˇ
ŽENA: „Muž môj, muž môj, už ho mám!“
MUŽ: „Čo si sa zbláznila, veď je to strašiak do maku, ty hlúpa. Čo už vôbec nevidíš?“
MUŽ ZÚFALO CHODÍ PO JAVISKU A NADÁVA NA SVOJU ŽENU.
MUŽ: „Vieš čo, žena moja? A počula si, že bude vojna s Turkami a ženy budú brať do vojny?
ŽENA: „ A to vari naozaj?. Jaj, ja sa bojím!“
MUŽ: „Musím ťa skryť!“
ŽENA: „ A kde, muž môj?“
MUŽ: „ Neboj sa, skryjem ťa ja tak, že ťa už viac nenájdu. Vykopem veľkú jamu, zahrabem ťa do nej a tak ťa v nej nikto nenájde.“
ŽENA: „Nuž, ako myslíš, muž môj múdry a dobrý. Ja už len na tvoju múdrosť spolieham.“
MUŽ: „ Tak, pekne si lahni do tej jamy, ešte ťa prikryjem čečinou, lístím, aby si mala mäkko.
A neopováž sa nič rozprávať, aby si Turkov k sebe neprivábila.“
ROZPRÁVAČ:Neborka žena tam naozaj trčala ako peň.Nadišla noc a ona stále tichá, nemá, nazdala sa, že to ináč ani nemôže byť. Tu zrazu však počuje čudné hlasy. To sa práve zbojníci vracali zo zboja s veľkou korisťou.
KAPITÁN: „ Tu je bezpečne, tu si smelo môžeme peniaze porátať podeliť sa o ne. Položte svetlo tu, na tento peň.“ /položia ho na ženinu hlavu, rátajú a delia si peniaze, no ženu začne svetlo páliť, a tak začne jajkať. Zbojníci sa zľaknú, sviecu zhasnú, zutekajú do húštiny, myslia si, že je to nejaká mátoha./
MUŽ: „ Ale mi je smutno za tou mojou ženou. Aká je, taká je, ale veď ona za to nemôže, aká je. Či ona chuderka za to môže, že je taká hlúpa? Idem ja len za ňou!“ /rozplače sa/
ŽENA: „pozri, mužíček môj zlatý, zadovážila som ti ja viacej peňazí, ako si ty mal v hrnčeku!“
MUŽ:“ Poď moja zlatá, vyhrabem si ťa zo zeme a odvediem si ťa domov, poklad môj krásny, prenádherný.“
ROZPRÁVAČ:Potom im už bolo hej! Nakúpili si novej múky, vína, bravčoviny, slaniny, šaty i n ový dom. A že mali fúru peňazí, ako to už u bohatých ani ináč nemôže byť- obidvaja mali už rozumu aj za štyroch.
slovencina