Doc. PhDr. ZUZANA STANISLAVOVÁ
087.5(437.6)
V dôsledku zlomu spoločenských,ekonomických a politických pomerov v novembri 1989 sa na prahu 90. rokov slovenská detská literatúra ocitla v stave značnej bezradnosti. Radikálna zmena ekonomiky zo socialistickej plánovitej" na trhovú viedla k rozpadu monopolu vydavateľstva Mladé letá na vydávanie detských kníh a k vzniku desiatok nových vydavateľstiev. K otrasom a postupnému rozpadu došlo aj vo sfére knižnej distribúcie, kde začali vládnuť zákony trhu a trhovej hodnoty kultúrnych artefaktov, ktorých výrobná cena závratne narástla. Kvalitná detská kniha sa dostala pod tlak literárneho gýča a triviálnej produkcie a pôvodná slovenská literatúra zasa pod tlak literatúry importovanej zo zahraničia. Na pozadí týchto skutočností máme pred sebou celkový obraz analýzy slovenskej literatúry pre deti a mládež, ktorá je chudobná nielen na poéziu, ale aj na prózu, hoci sa táto výrazne pluralizovala ideovo aj esteticky.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ: literatúra pre deti a mládež, detská kniha, slovenská detská knižná kultúra
K stavu, keď sa detská kniha stala predmetom nakladateľských ziskov, sa navyše pridal aj chvíľkový nekritický obdiv k všetkému západnému, čo tu bolo dlhé roky prohibované, a hyperkritická skepsa voči domácemu ako "totalitárnemu" a nehodnotnému. V súvislosti s týmito a podobnými faktormi bol knižný trh takmer okamžite zaplavený komerčnou, triviálnou literatúrou, ktorej vstup na náš knižný trh bol do roku 1989 - pripusťme, že tiež jednostranne - inštitucionálne hatený. Po uvoľnení bariéry sa na takúto produkciu vrhli jednak komerční vydavatelia, jednak čitatelia. Pripomeňme, že tu nešlo len o detských čitateľov, ktorí (ako o tom svedčia knižniční pracovníci) istú dobu absolútne uprednostňovali zábavnú produkciu západnej proveniencie, ale aj o celé rodičovské generácie odrastené na absencii oddychovej literatúry a spočiatku tiež zásobujúce deti remeselne dobre urobeným gýčom. Chvíľu sa teda mohlo zdať, že formálne i obsahovo kvalitná detská literatúra neobstojí v konkurencii s agresívnou komerciou a detský čitateľ je pre ňu stratený. Na takúto hrozivú perspektívu upozorňovali vydavateľskí pracovníci aj literárni vedci1 , signalizovali ju aj pulty kníhkupectiev, na ktorých sa v záplave gýča dobré detské knihy takmer strácali, a napokon aj detské knižnice, kde zaznamenávali u čitateľov absolútne uprednostňovanie komerčnej literatúry. V priebehu dvoch-troch rokov sa však ukázalo, že detskí čitatelia sa postupne zasýtili tým, čo ich spočiatku ohurovalo vonkajškovou okázalosťou. Začala sa tiež meniť stratégia niektorých vydavateľstiev vo vydávaní detských kníh2 . Mnohé si postupne budovali imidž serióznosti aj kvalitnými titulmi detskej literatúry. V súčasnosti sa odvážnejšie púšťajú i do vydávania rizikovej (lebo trhom ešte neoverenej) pôvodnej tvorby, popri Mladých letách napríklad vydavateľstvá Hevi, Buvik, Lienka, H a H, Q 111, Perfekt, Goldpress Publishers, Tranoscius a iné. Problémami dnes sú, pravda, nízke náklady, vysoké ceny a viaznúca distribúcia, v dôsledku čoho sa kvalitné detské knihy nedostanú k detskému čitateľovi v dostatočnom množstve ani cez knižničnú sieť, ani priamo cez knižný trh.
Vstup západnej kultúry do slovenského kontextu a agresia bezduchej oddychovej literatúry vedie v 90. rokoch k živej konfrontácii hodnôt domácej a cudzej proveniencie. Myšlienka potreby vracať sa k starším hodnotám, keďže prirodzene jestvovali už pred rokom 1989, a potreba konfrontácie domácej kultúry s prenikajúcou cudzou, lebo práve takou cestou môže dôjsť k postupnému prevrstvovaniu hodnotového systému, sa na prahu 90. rokov objavila u viacerých literárnych kritikov3 , rovnako ako potreba "zhodnocovania", nie "prehodnocovania" literatúry, keďže ten druhý termín zaváňa nežiadúcou ideologizáciou4 . Skutočnosť, že v 90. rokoch dochádza k návratu starších hodnôt, explicitne vyjadruje bilančný príspevok Petra Holku o slovenskej detskej literatúre za rok 1995, nadpísaný ako Návrat k hodnotám5 . Holka v ňom kvituje fakt, že vo vydavateľskej produkcii roka sa objavujú reedície takých titulov pôvodnej slovenskej tvorby, ktoré znamenajú v kontexte slovenskej detskej literatúry trvalú kvalitu. V skutočnosti je však tento stav cnosťou z núdze, potvrdením toho, že jednoducho niet dostatok dobrej pôvodnej tvorby a musia ju teda suplovať vybrané staršie tituly.
V dôsledku viacúrovňovej hodnotovej konfrontácie sa v priebehu 90. rokov detská knižná kultúra na Slovensku výrazne pluralizovala ideovo aj esteticky. Predovšetkým kvalitná detská kniha žije neustále pod tlakom literárneho gýča a triviálnej produkcie, pôvodná slovenská literatúra zasa pod tlakom literatúry importovanej zo zahraničia. K pluralizácii slovesnosti pre deti a mládež však dochádza aj na pozadí konfrontácie rozličných mediálnych foriem umenia, ktorá vyúsťuje do synkrézie nie už iba v rámci tradičných literárnych druhov a žánrov, ale do postmodernistickej synkrétnosti slovesného umenia s úžitkovosťou, s filmom, výtvarníctvom, s hudbou i s počítačovou technikou.
Profil slovenskej literatúry pre deti a mládež v 90. rokoch je napokon viacvrstvový aj z hľadiska literárnych generácií, názorových aspektov a tvorivých metód. Utvárajú ho jednak reedície starších autorov počnúc Podjavorinskou a končiac povedzme Jarunkovou, Glockom, alebo predtým zakázanými autormi Blažkovou, Solivajsovou, Ponickou - s ich reintegráciou sú však trochu rozpačité skúsenosti6 . Ďalej je tu tvorba duchovne orientovaných autorov rozličného konfesionálneho a žánrového zamerania a pestrej, zväčša však nie príliš vysokej umeleckej kvality, v ktorej prevažuje nad estetickými zreteľmi pragmatická apelatívnosť. Napokon je tu pôvodná tvorba súhlasná s vývinovými tendenciami predchádzajúcich desaťročí a práve tá načrtáva napriek spoločensko-politickým, ekonomickým i kultúrnym otrasom kontinuitu vývinu s predchádzajúcim obdobím. Z generačného hľadiska dnes spočíva jej ťažisko na autoroch strednej a staršej generácie, ktorí profilovali už predchádzajúce desaťročia, respektíve do literatúry vstúpili v druhej polovici 80. rokov. Mladší autori vstupujú do literatúry pre deti a mládež len ojedinele, ako solitéri a nie ako mohutnejšia mladá autorská vlna.
Prvá polovica 90. rokov je naďalej chudobná na poéziu. Prevláda leporelová a riekanková tvorba pre najmenších, čo môže súvisieť s komerčnými úspechmi tohto typu kníh. V leporelových riekankách vládne remeselnosť, konvenčnosť, v mnohých prípadoch (napríklad v tvorbe mimoriadne plodného Štefana Baláka) obsahová a formálna povrchnosť, prejavujúca sa jazykovými nečistotami, nevypracovaným rytmom a nenápaditou obraznosťou, prípadne i amaterizmus a priamočiary moralizmus pripomínajúci poéziu predumeleckého štádia.
Do poézie pre deti nepribudla v 90. rokoch ani jediná osobnosť, neobjavili sa ani pozoruhodnejšie tvorivé trendy. Jej profil naďalej modeluje v už zabehaných koľajách tvorba básnikov predchádzajúceho desaťročia, predovšetkým do jazyka posadená poézia Štefana Moravčíka v knihách Kráľ Abecedár ponúka písmenká z klobúka (1992), Drevené želiezko (1992), Modré z neba (1995), ktorý však v básnickej zbierke Kráľ slova (1996) jazykovú hravosť programovo podriadil vlasteneckému zámeru, poézia imaginatívneho Daniela Heviera, u ktorého zosilnel fenomén "estetickej úžitkovosti", ako sa to prejavilo v knihe logopedických veršov Hovorníček (1992), vo veršoch slúžiacich na zvládnutie abecedy v knihe Heviho ABC (1995), a meditatívna, kontemplatívna poézia Milana Rúfusa v jeho nových básnických zbierkach Tiché papradie (1990), Lupienky z jabloní (1993), Modlitbičky (1992), Zvieratníček (1994), Nové modlitbičky (1996), Pamätníček (1995). Vo všeobecnosti naďalej dominuje imaginatívno-hravá poézia jazyka a poetických predstáv hevierovsko-moravčíkovského typu, ako o tom svedčia básne Františka Rojčeka Postavme si z písmen dom (1991), aj poézia Ondreja Nagaja a Mariána Kováčika. Ondrej Nagaj v básnických knihách Hádanky z lúky, hádanky z lesa (1990) a Nepotkni sa, jazýček (1992) pokračuje v predchádzajúcej línii riekaniek, hádaniek a jazykolamov. Rovnako aj v leporele Kamaráti na dvore (1995) ponúkol riekanky na tradičné zvieracie témy. Básne Mariána Kováčika (1940) Vrabeceda (1991) a Básničky zo psiny (1995) sú poetologicky vybrúsené, založené na hre s nápadom, na intelektuálnom humore, funkčne využívajú slovné hračky a princíp hlavolamu. Tento typ poézie sa však už značne skonvencionalizoval a určité stereotypy možno vybadať aj v poézii Milana Rúfusa. Model básnických transformácií ľudových rozprávok zastupuje v 90. rokoch súbor štyroch lyricko-metaforických, reflexívnych básnických podaní folklórnych textov Valentína Beniaka Stratenko (1994). Bez "rúfusovskej" meditatívnej hĺbky zostali verše kresťanskej poézie Jozefa Pavloviča Slzičky (1996).
Najširší front slovenskej detskej poézie v 90. rokoch tvorí línia korešpondujúca s tradičnými, málo produktívnymi modelmi básnickej tvorby. Ide o formálne i myšlienkou konvenčnú poéziu spravidla autorov druhého alebo tretieho sledu, akú predstavujú zbierky Ladislava Kvasničku Abeceda nášho deda (1995), Rozkvitnuté veršíky (1996), Ľudovíta Fuchsa Ako sa lovia rýmy (1994), Ruženy Čepčekovej V našom dvore býva vtáčik (1991), posledná knižka Dariny Harmanovej Žili, rástli veveričky (1993). Tradičným spôsobom konfrontuje prírodné prvky s civilizačnými príznakmi Jozef Bily v riekankách Kde je dobre žirafe (1990) a v podstate sa od zvieracej tematiky a konvenčnej hry so slovom málo odklonil aj Jaroslav Rezník (1942) v básnických zbierkach Zvieratká píšu deťom (1995) a Len z črpáčka s pekným uškom (1995). Do tejto línie básnickej tvorby možno zaradiť aj prevažnú časť duchovne orientovanej poézie. Spravidla v nej nad estetickým princípom prevláda úžitková pragmatickosť vieroučného a mravoučného ladenia, ako to vidno napríklad v reedícii zbierky náboženských veršov a sentencií Jána Vetvu Na detskej vlne (1991), v knihe "každodenných ďakovných a večerných modlitieb" Evy Nocárovej Pre najmenších (1995) alebo v knihe Jána Motulku Nezábudky (1996).
Už tradične absentuje poézia pre dospievajúcich, v ktorej pôvodné tituly pribúdajú len celkom ojedinele. Na prahu 90. rokov vyšla pre túto vekovú kategóriu zbierka veršov - textov populárnych piesní - Maroša Bančeja, Jána Litváka, Jozefa Urbana Výstrel z motyky (1990), k dospievajúcim smerujú knihy Daniela Heviera Naháňačka áut (1993), Fúzy od čokolády (1994) a zbierka Štefana Moravčíka Prvý bozk (1991). Nedostatok poézie pre dospievajúcich sa usilujú kompenzovať básnické výbery z poézie pre dospelých, najnovšie v podaní známych recitátorov v sérii Moje najmilšie verše (Ladislav Chudík, Štefan Bučko, Eva Kristínová, Juraj Sarvaš).
Poézia tvorí napokon významnú súčasť knižných publikácií koncipovaných na spôsob žánrovo pestrých antológií. Tradícia takýchto kníh sa začala oživovať koncom 80. rokov (Daniel Hevier: Futbal s papučou, 1989, Pavol Janík: Načo sú nám rodičia, 1989). Knihy tohto typu bývajú spravidla monotematické a okrem veršov obsahujú aj texty umeleckej alebo publicistickej prózy. V 90. rokoch k nim pribudol debut Jany Nagajovej Vtáčik a dieťa (1993) aj už spomínaná kniha Daniela Heviera Naháňačka áut. V poézii pre deti a mládež 90. rokov teda cítiť konjunktúru tra dičného až konvenčného veršovania, častokrát nielen predfeldekovského typu, ale aj epigónskych návratov do čias dominantnosti didakticko-utilitárnych aspektov nad estetickými, napríklad v knihe Jany Haládekovej Zvieratká žalujú (1990) alebo Františka Jurigu Deti, kuriatka a vrana zlodejka (1994). To spolu s konvencionalizáciou aj tak neveľmi výrazných poetických výbojov z 80. rokov a s faktom absencie mladej talentovanej básnickej generácie potvrdzuje dojem hlbokej stagnácie slovenskej detskej poézie.
a) Folklórne žánre a historická próza
Aj v 90. rokoch prežívajú folklórne žánre konjunktúru, v ich rámci najmä ľudová rozprávka a povesť. V oblasti ľudovej rozprávky prevládajú hodnotou rôznorodé adaptácie a autorské podania klasického rozprávkového dedičstva, z ktorých si vysokú úroveň zachovávajú autorské varianty Dobšinského rozprávok od Petra Glocka a Márie Ďuríčkovej a Czambelových rozprávok od Ondreja Sliackeho. Títo autori narábajú s prototextom disciplinovane, rešpektujú zákonitosti ľudovej rozprávky. Mnohým iným adaptátorom možno vyčítať určité svojvoľnosti vo vzťahu k autenticite a "dokumentárnej" hodnote ľudovej rozprávky7 . V niektorých prípadoch sa folklórna látka stáva podkladom pre voľnejšie spracovanie, ako je to napríklad v knihe Václava Šúplatu (1956) Päť zázračníkov (1995), v ktorej autor rozšíril pôvodný sujet rozprávky o Dlhom, Širokom a Bystrozrakom a postavy doplnil o Čarostrelca a Čarofuka. Okrem autorských podaní a adaptácií klasickej folklórnej rozprávky ožila aj tradícia nových zápisov (Anton Habovštiak, Konštantín Palkovič). V tejto sfére je pozoruhodnou kniha Jána Beňa Starý husár a nočný Čert (1993). Materiálovo prínosná bola kniha Eleny Lackovej Rómske rozprávky (1992) vydaná v rómsko-slovenskej mutácii. Rozbehol sa tiež projekt Národopisného ústavu SAV, na základe ktorého vyšiel roku 1993 prvý zväzok zamýšľaných trojzväzkových Slovenských ľudových rozprávok obsahujúci materiál zo stredného Slovenska.
Pre povesť 90. rokov, ktorá prežíva rozkvet porovnateľný so 70. rokmi, je charakteristická žánrová hybridizácia. Početné regionálne povesti trpia buď nenáležitým krížením s rozprávkou (Miroslav Pius: Dobrodružstvá obra zubra, 1994, Anna Černochová: Tajomný kočiš, 1995), alebo - čo býva sprievodný a ešte častejší jav - nedokonalým literárnym spracovaním námetu. Ten často zostáva len v podobe rozvedeného zápisu archívneho alebo tradovaného faktu, bez náležitého fabulovania, takže mnohokrát sa to, čo sa vydáva za povesť, blíži skôr k literatúre typu súdničiek, skíc (Laco Zrubec: Staronitrianske tragédie, 1995, František Kreutz: Čriepky z breznianskeho rínku, 1993) alebo k holým zápisom (Jozef Melicher: Hontianske povesti, 1996). Epickou nedokrvenosťou ba i diskutabilnou pôvodnosťou je poznačená aj povesťová tvorba jedného z najplodnejších autorov tohto žánru Antona Mareca (1953). V literatúre pre mládež debutoval knihou zo sféry literatúry faktu Zóna odvahy (1989) s podtitulom Rozprávanie o horách a horolezcoch. V 90. rokoch vydal dva voľne súvisiace cykly tatranských povestí Zlato pod Kriváňom (1991) a Zakliaty hrad v Tatrách (1993), v ktorých sa pridržiava tradičnej predstavy o povesti, podávajúc regionálny miestopis Tatier. V povestiach Jánošík, Jánošík (1994) pred bohatšou fabulou a sujetovou napínavosťou uprednostnil komentár, takže sa stali skôr fragmentárnou životopisnou prózou než živým epickým obrazom.
Historickú povesť a slovanské mýty reprezentujú v 90. rokoch predovšetkým knihy Milana Ferka Staré povesti slovenské (1990) a Nové povesti slovenské (1994) a kniha Ivana Hudeca Báje a mýty starých Slovanov (1994), ktorú vydal po povestiach o hradoch napísaných spolu s Petrom Jarošom Biela pani, màtvy pán (1991). U Ferka i Hudeca sa snaha sledovať alebo aj vytvárať dokumentárnu hodnotu textu utápa vo faktografii a reflexii na úkor estetickej zážitkovosti a príbehovej imaginatívnosti.
Paralelne s povesťovou tvorbou prebieha aj adaptácia gréckych bájí pre deti (Dušan Dušek: Daidalos a Ikaros, 1994, Ondrej Sliacky: Herakles, 1996) a po dlhých desaťročiach sa k detskému čitateľovi dostávajú aj spracovania biblických látok. Jednoducho prerozprávané ich ponúkol Jozef Pavlovič v dvojzväzkovom diele Najkrajšie biblické príbehy I., II. (1991, 1992). Podanie biblických látok Ondrejom Sliackym v knihe Jezuliatko (1991), Adam a Eva (1995) a v Biblii pre deti a mládež - Čítanie zo Starého zákona (1996) má náročnejšie ambície. Jeho výber a usporiadanie starozákonnej látky vytvára súvislú nadväznosť historických období, udalostí a osobností Starého zákona, rešpektuje a načrtáva teda aj jeho vnútornú kompozíciu a zmysel. Texty príbehov koncipoval ako symbiózu autentického autorského rozprávania a citátových pasáží, parafrázovaných použitím súčasnej slovenčiny a istým spôsobom tak vlastne významovo interpretovaných.
Ostatná historická próza je aj v 90. rokoch chudobná, reprezentovaná len štandardnými dielami NoryBaráthovej, teda životopisným románom o Hviezdoslavovi Študent (1991) a prózami pohybujúcimi sa na pomedzí historickej poviedky a povesti Hviezdy nad Tatrami (1995), ďalej literárne inšpirovanou prózou o prvých kresťanoch Zuzany Kozičovej Beda porazeným (1993) alebo dobrodružne ladenou prózou Jozefa Repka z čias Veľkej Moravy Vládca ohňa (1993). Kvalitou sa z konvenčného rámca vymyká historicko-legendická novela Alty Vášovej Sviatok neviniatok (1992), ktorú mladí čitatelia dokážu prečítať ako príbeh s nadčasovým posolstvom o tragickom osude ľudskej lásky na pozadí intolerancie a násilia.
b) Autorská rozprávka
V autorskej rozprávke 90. rokov sa pomerne viditeľne vyhranilo niekoľko modifikácií. V tej súvislosti je zvlášť nápadný kvantitatívny i kvalitatívny vzostup symbolickej rozprávky, ktorá prehlbuje svoj filozofický plán a na úkor príbehovej línie zvýrazňuje skôr básnivú imagináciu a metaforu. Sémantickým posolstvom, zložitosťou a vysokou obraznosťou výrazového aparátu sa tieto rozprávky stávajú niekedy pre deti ťažšie dešifrovateľnými. Práve tento typ rozprávky preniká dnes však najhlbšie a esteticky najpôsobivejšie do problematiky etiky a humanity súčasného sveta. Fantazijný prvok popri všedno-civilnom, nonsens i nadsádzka nie sú cudzie ani symbolickej rozprávke, predsa len však býva svojou tonalitou vážnejšia, provokujúc skôr k zamysleniu a rozmýšľaniu než k zábave. K takémuto typu rozprávok patria diela Jána Uličianskeho Snehuliacke ostrovy (1990), Máme Emu (1993), Veverička Veronka (1996), Jána Milčáka (1935) Rozprávka o Marianke (1990), Chlapec Lampášik (1996), Daniely Šilanovej-Hivešovej(1952) Chlapec s čajkou - Zuzankine motýle (1994), v istom zmysle aj Vtáčatko Koráločka (1996), meditatívne rozprávky Daniela Pastirčáka (1959) Damianova rieka (1994), texty akcentujúce morálnosť krásneho a krásu morálneho Renáty Turanovej Rozprávky z Kráľovstva rýchlych koní (1994), rozprávkové miniatúry Karola Péma (1942-1993) Malá víla (1991), poetizáciou všedného blízke andersenovskému typu, tematicky ukotvené hodnotou domova, priateľstva a ľudskej spoluúčasti. Problematickejší je umelecký výsledok v alegorických rozprávkach Jána Beňa Ako sa zajac nestal starostom (1993), Lietajúci slimák (1995), alebo v prózach Dagmar Slovákovej Rozprávky z najmenšieho domčeka (1995).
S rozprávkovým žánrom sa pomerne často spája tvorba duchovne orientovaných autorov. Títo autori klasické rozprávkové postupy a sujety obyčajne aktualizujú kresťanskou ideou alebo kresťanskou tematikou, ako je to v rozprávkach Remígie Biskupskej Betlehem (1991), Štefana Rampáka Vianočné rozprávky (1991), v rozprávkach Terézie Barokovej, Slávky Chrabačkovej Rozprávka o Mikulášovi alebo Prečo si deti na sv. Mikuláša nachádzajú za oknom darčeky (1992) a u iných autorov. Výraznejšiu estetickú hodnotu majú duchovne orientované rozprávky Zuzany Kozičovej Rozprávky zo šípového kra (1991), Snehovláska (1992), Slnečný lúč Svetláčik (1994). Kozičová je pohotová rozprávačka a jej texty, inšpirované biblickými podobenstvami, vcelku esteticky pôsobivo hovoria o láske ľudskej, pozemskej, pominuteľnej, aj o láske božskej, večnej, transcendentálnej. Je aj autorkou autobiografického vyznania o svojej ceste k Bohu Žila som v tme (1991).
Tradičnejším, v minulých desaťročiach azda najhojnejšie zastúpeným typom autorskej rozprávky je jej parodicko-nonsensová a animovaná modifikácia so spravidla humorným nábojom. V 90. rokoch ju na dobrej úrovni reprezentujú rozprávky Daniela Heviera Aladár a Baltazár na kolotoči (1990), Nám sa ešte nechce spať (1990), Nám sa už zase nechce spať (1995), rozprávky Jozefa Urbana (1964) Dobrodružstvá vranky Hanky (1995), rozprávková "detektívka" Jozefa Repka Kto odhodil pampúšik? (1990), "strigôňska" trilógia Júliusa Balca (1948) Strigôňove Vianoce (1992), Strigôňove prázdniny (1994), Strigôňov rok (1995)8 , v ktorej sa autor prepracúva k tak troška "rabelaisovskej" groteske súčasného sveta. Väčšina produkcie tohto typu rozprávok má však len štandardnú úroveň. Sujetovo prekombinované, kalambúrmi, gagmi a digresiami sú preťažené rozprávky Andreja Ferka O troch nezbedkoch (1993), priezračnejší autorský postoj a rozprávačský zámer chýba rozprávkam Alojza Nociara Rozprávky zo žltého úľa (1990) a Eleny Dzurillovej Bambuľkine príhody (1995),len v rovine konvenčnej animácie sa pohybuje debut Alžbety Verešpejovej Trio Kotkodák (1993).
Vo sfére modernej rozprávky máme napokon do činenia aj so žánrovo synkrétnymi textami. Tradičnejšie z nich sa pohybujú na rozhraní rozprávkovej fantastiky a detského realistického príbehu. Tento typ prózy má svoju dobre rozvinutú tradíciu, ale kladie tvorcovi nástrahy v podobe funkčnosti spojenia roviny reálneho a vymysleného. V minulom desaťročí mala takáto próza dôstojných reprezentantov (Šrámková, Moric, Kováč, Uličiansky a iní), v 90. rokoch je však jej úroveň nevysoká - možno aj preto, lebo vychádza spod pera autorov, u ktorých spojenie reality a fantastiky nie je ani tak výsledkom premysleného tvorivého zámeru, ako skôr tvorivej bezradnosti. Tak je to v knihe Jozefa Kráľa Rozprávky a príhody (1992), kde sa stretávajú konvenčné animované i biologické rozprávky so spomienkovými mikropoviedkami a črtami, podobný charakter má kniha Maroša Parajku Janko zo strechy (1991), svedčiaca o vyššej dávke literárnej štylizovanosti, ktorej ale prekáža slabá obraznosť, verbalizmus, motivická nenápaditosť. V sladkasto idylických a rozprávačsky ťažkopádnych rozprávkach a poviedkach Štefana Baláka Vietor Fíneus (1995) nie je núdza ani o krkolomné štylizácie. Novátorské, tak povediac postmodernistické príznaky majú debuty Viliama Klimčáka v detskej literatúre Noha k nohe (1996) a Júliusa Satinského Rozprávky uja Klobásu (1996). Tieto knihy spájajú do jednotného celku rozprávky a rozprávania, básne i hravé nápady, ilustrácie i fotodokumenty. Klimáčkova hravá koncepcia je postavená na princípe stopy a stopovania v básňach i lyrických prózach, v hravých mikrotextoch i obrázkoch so zámerom "poslúžiť pre všetkých, čo im rastie noha, no najmä pre tých, čo sa vedia hrať a pozerať". V recesnej i vážnej polohe sa v nej hovorí o stope času, ľudí, vecí, vnemov a dojmov zo sveta okolo nás a v nás. Satinského literárne útvary sú mystifikáciou, kolážovito komponovanou paródiou princípu rodinnej ságy a antológie s humorno-ironickým sebareklamným efektom.
c) Spoločenská próza
...
slovencina