© Milan Rúfus 1994
Design © Irena Závodná 1994
Cover © Svetozár Mydlo 1994
ISBN 80-06-00550-8
Čo sa ty v básni dozvedáš:
Keď plače oblak, to je dážď.
Keď nebo plače, je to rosa.
Keď plače lúka, je v tom kosa.
Keď plače strom, je priskyrica.
Keď ty plačeš – dve tvoje líca
sa rozprávajú o duši.
Modlitbička to osuší.
A ako Božie slniečko
zatlačí slzu pod viečko.
Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.
Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, Kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.
Daj, Bože, nášmu ujovi
tie najšťastnejšie slová.
Aby sa, keď ich vysloví,
sám s nami zaradoval.
Dopraj mu slovo blažené,
aby ním za nás riekol to,
čo my rieknuť vládzeme
len slzami a smiechom.
Veď ak tú báseň nezloží
a pomýli sa v slove,
kto naše srdcia vyloží,
kto za ne všetko povie?
Dohovorme sa, Bože náš,
a každý spravme krôčik:
Ty jeho slovám požehnáš
a my mu dáme oči.
Básničky modlené.
Nájdu to po mene,
čo odplavili letá?
Najtichšie ako viem
Bohu v nich ďakujem
za to, že bol som dieťa.
Básničky prosené.
Ktorá ju spomenie –
stupaj, čo do zeme
vtláčala Božia noha?
detstvu v nich ďakujem.
Že, z neba rosené,
mi darovalo Boha.
Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.
Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.
Keby som videla
i v najskrytejšom sníčku,
kde na zemi je toľko dobrých slov,
zložila by som z nich modlitbu za mamičku.
Veď ona sama je už modlitbou.
Jej pohladenie,
jej úsmev i jej vráska,
sú ako modlitba, čo do nej vložil Boh.
Mama je láska.
Lebo aj Boh je láska.
Pusto by sa nám žilo bez tých dvoch.
„Kde som ju videl, odkiaľ sme si známi?“
usmial sa Stvoriteľ,
keď stvoril srdce mamy.
A vedel dobre, že nemôže byť iná.
Pretože raz aj On
jej zverí svojho Syna.
Otcove ruky na večernom stole.
Také sú veľké ako taniere.
O chvíľu pôjde preč –
kúpiť chlieb za mozole.
Iba čo doje zvyšky večere.
Keď mi tie ruky na sobotu vráti,
budeme znova sedieť za stolom.
A moja dlaň sa v jeho dlani stratí,
akoby jej tam ani nebolo.
A ja viem veru, čo sa možno stane,
že vyhrkne mi slza na líčko.
Moja dlaň bude v hniezde jeho dlane
ako ružové vtáčie vajíčko.
Možno aj usnem s hlávkou na tej ruke.
A bude sa mi, Bože, sladko spať.
Akoby som spal na nebeskej lúke.
A ničoho sa nebudem už báť.
Je letné ráno.
Náruživo
ďakujú vtáci
za svoj život.
Za slniečko
a za dar stromu.
I nevediac i vediac,
Komu.
Pieseň z nich kypí,
vyteká.
Jak rozprávočke
z hrnčeka.
Vtáčia spiež
vyzváňa na deň.
A ja tiež
modlitbou zvoním,
ako viem.
A za ránečko
ďakujem.
S mamičkou prišiel.
Neviem, čo sa stalo,
predtým ho u nás vôbec nebolo.
A len čo pohne rúčkou
smiešne malou,
už celý dom sa krúti okolo
a ja som nič.
...
slovencina